Je lepší ateizmus, alebo spoločnosť riadená cirkvou?
Čo je lepšie? Súčasný spôsob materialistického spravovania štátu, alebo by sme sa mali vari lepšie v takzvanom cirkevnom štáte? Vraví sa, že kde sa dvaja bijú, víťazí tretí a presne takto je to aj v tomto prípade.





Takmer všetky veľké svetové náboženstvá čerpali vo svojich začiatkoch priamo z Pravdy a ich úlohou bolo túto Pravdu chrániť, rozvíjať a vnášať do povedomia, ako aj do reálneho života celej spoločnosti. Žiaľ, to pôvodne zdravé a správne vždy postupom času prerástlo ľudskými názormi, ľudským chcením a ľudskými hmotnými potrebami až natoľko, že pod týmito nánosmi bola nakoniec celkom udusená a zasypaná Pravda, ktorej mali všetky náboženstvá pôvodne slúžiť.
Áno, aj duchovný marazmus, ktorý dnes prežívame je žiaľ, vo veľkej miere iba neblahým dôsledkom nezvládnutia základnej úlohy cirkví, ktoré zlyhali vo svojom poslaní. Cirkví, ktoré mali neraz v minulých dobách priamy a celkom reálny vplyv na chod celej spoločnosti, avšak nikdy ho nevyužili správne. Nikdy sa im nepodarilo presadiť do celospoločenského povedomia jeden z najzákladnejších princípov všetkých náboženstiev, ktorým je láska k blížnemu, ako k sebe samému.
Nedošlo k tomu preto, lebo o niečo podobného cirkvi nikdy vážne neusilovali. Stali sa z nich totiž iba čisto pozemské organizácie, snažiace sa len o expanziu vlastnej moci, vplyvu a hmotného prospechu. To pôvodne duchovné bolo nakoniec prekrútené v pravý opak a dokonca zneužité ako nástroj na udržanie širokých más v nevedomosti. V nevedomosti o svojom práve na ľudsky dôstojný život a v poslušnosti nie Stvoriteľovi a jeho Zákonom, ale inštitúciám cirkví.
Presne takouto bola pred 2000 rokmi i židovská cirkev, ktorej predstavitelia, v strachu pred stratou moci a vplyvu, zavraždili Mesiáša, prinášajúceho ľudstvu onú pôvodnú, čistú, neskalenú, ale už dávno zabudnutú Pravdu. Pravdu, ktorá bola samozrejme iná, ako ich ľudskými predstavami popretkávané učenie. Čiste poznanie o Zákonoch Božích však aj napriek odporu vtedajšej cirkvi na zemi predsa len zažiarilo, avšak behom stáročí ho ľudia opäť strhli nadol a zakalili až na nepoznanie. Všetkým hľadajúcim Pravdu musí byť preto zvlášť zdôraznené: Učenie cirkví a Pravda sú dve úplne rozdielne veci!
No a tomu, že cirkvi už dávno správne nestoja v Zákonoch Božích, tomu zodpovedá i všetko to nesprávne a zlé, čo vykonali počas svojej dlhej histórie a čo mnohokrát doslova poburuje ľudí, ktorí si zachovali jasnú myseľ, čisté srdce a elementárny zmysel pre spravodlivosť.
Jedným z neblahých dôsledkov tohto všetkého je, že mnoho súčasníkov sa práve z vyššie spomínaných dôvodov stalo ateistami, ktorí zanevreli takmer na všetko, čo i len trochu zaváňa duchovnom.
Ich odpor môže byť v nich hlboko zakorenený aj na základe osobných, negatívnych prežití, ktoré zakúsili vo svojich minulých životoch. Práve vtedy mohli byť totiž títo samostatne uvažujúci ľudia pre nesúhlas s vtedajšími cirkevnými praktikami neraz osobne prenasledovaní, mohlo im byť spôsobované utrpenie, ba dokonca siahnuté na život. Takéto niečo sa zapíše do duše človeka tak hlboko, že pri ďalšom pozemskom vtelení si so sebou prináša silný vnútorný odpor voči všetkému, čo nejako súvisí s cirkvami a duchovnom.
Je však smutné a nesprávne, že títo ľudia spolu s cirkvou zanevreli aj na duchovno ako také, lebo aj napriek ich zlej osobnej skúsenosti, či už súčasnej, alebo minulej, má život na zemi a vo stvorení duchovný rozmer.
Celé stvorenie funguje na základe určitých Zákonitostí, o ktorých poznanie a aplikovanie do každodenného života sa snažili všetci veľkí duchovní učitelia a nakoniec i Syn Boží. Zo Svetla bola vždy v logickej vecnosti prinášaná iba znalosť o spomínaných Zákonitostiach, ktoré musia ľudia poznať a naučiť sa ich rešpektovať, pretože iba tadiaľto vedie cesta k plnosti a šťastiu života na zemi i mimo nej.
Avšak po odchode každého z týchto veľkých duchovných učiteľov bol z ich osoby vytvorený kult a z ich učenia náboženstvo, v ktorom nakoniec, pod nánosmi ľudských názorov celkom zaniklo pôvodné vedenie. A počas svojej dlhej histórie sa tieto náboženstvá so svojimi nesprávnymi postojmi tak veľmi sprofanovali, že ak dnes, v dobe relatívnej slobody názorov začneme niektorým ľuďom hovoriť o duchovnom rozmere bytia, o nutnosti určitého duchovného poznania a o znalosti Zákonov Božích, ktoré by mal pre svoj vlastný osoh poznať a rešpektovať každý z nás, za všetkým týmto je okamžite videná cirkev a jej snaha o získanie moci, vplyvu, či dokonca snaha o zriadenie cirkevného štátu.
Áno, onen panický strach, ktorý sa pri vyslovení pojmu „cirkevný štát“ zmocňuje všetkých ateistov je do určitej miery plne oprávnený, pretože pramení z mnohých negatívnych historických a ako už bolo spomenuté, snáď i osobných skúseností, kedy sa cirkev k tejto moci blížila, alebo ju už aj reálne vlastnila, ale žiaľ, nikdy ju správne nevyužila. Panovanie cirkví totiž sprevádzalo rovnaké množstvo krívd, neprávosti, biedy a nespravodlivosti, ako vládnutie ktoréhokoľvek iného kráľa, monarchu, alebo panovníka. Vo všetkých cirkvách to boli vždy iba jednotlivci, ktorí sa v bežnom živote naozaj úprimne snažili o uplatňovanie zásad vlastného vierovyznania.
Ale každý štát, ktorý chce reálne fungovať, sa musí predsa len riadiť nejakými pravidlami a zákonmi. Zákonodarstvo súčasných štátov funguje na racionálno – rozumovom a materialisticko – hmotárskom základe, bez rešpektovania duchovného rozmeru bytia. Tento systém je ale v zásade nesprávny a s nezvratnou určitosťou speje k istému zrúteniu.
Avšak ako nám história ukazuje, rovnako nesprávnymi boli aj všetky pokusy o nastolenie takzvaných cirkevných štátov, ktoré žiaľ, nijakým výrazným spôsobom nevybočovali z bežného štandardu vládnutia a v ktorých nikdy neprišla k životu realizácia základných princípov tej ktorej cirkvi v celospoločenskom meradle.
Ideálny štát, ktorý je štátom blízkej budúcnosti, nebude stáť na slepom, bezduchom a tupom materializme, ako je tomu dnes, ani na pravidlách nejakej z mnohopočetných cirkví, v ktorých to ľudsky – cirkevné úplne potlačilo pôvodnú znalosť Zákonov stvorenia. Ideálny štát má byť a musí byť postavený iba na čistej a vecnej znalosti na Zákonov Božích! Rozumoví ľudia dneška netušia, čo to znamená!
Ľudia dneška sú totiž pyšní na výdobytky súčasnej spoločnosti, považujúc ju za vrchol všetkého, čo táto civilizácia doteraz dosiahla. To všetko však bolo vybudované iba za pomoci obmedzeného ľudského rozumu a Zákonov na ňom postavených. Áno, vskutku, takzvaný racionálny materializmus dosahuje v dnešnej dobe svojho vrcholu, za ktorým však práve pre jeho rozumovú obmedzenosť nemôže nasledovať nič iného, ako strmhlavý pád nadol.
Pri pozornejšom pohľade okolo seba môže predsa každý celkom jasne vidieť tisíce príznakov poslednej agónie tohto mravne skazeného, bezohľadnou chamtivosťou presiaknutého a ľudsky úplne zvrhlého systému.
Jedine Zákonmi Božími – dokonalými Zákonmi stvorenia sa musí riadiť ľudská spoločnosť, ak sa má stať spoločnosťou dokonalou a ideálnou.
V prvom rade však je treba poznať tieto Zákony v ich logike a prísnej vecnosti, presne tak, ako vo stvorení fungujú a to všetko bez viazanosti na nejakú cirkev, duchovný prúd alebo smer. Logická jasnosť a vecná znalosť týchto Zákonov musí byť potom aplikovaná do pozemského zákonodarstva toho ktorého štátu. Konkrétne do hospodárskej a ekonomickej oblasti, do pracovno právnych a spoločenských vzťahov, do výchovy detí, do kultúrnych a oddychových aktivít a tak ďalej.
Dnes ešte máme slobodný výber spomedzi dvoch alternatív: Tou prvou je spoznanie a priznanie si trvalej neudržateľnosti súčasného systému vecí, jeho zavrhnutie a dobrovoľné vykročenie na správnu cestu, spočívajúcu v poznaní a podriadení sa Zákonom Božím.
Ak ale zlyhá táto možnosť dobrovoľnej zmeny, príde na rad tá druhá, ktorá nám prinesie globálne zrútenie na nesprávnych základoch vybudovanej spoločnosti. Potom pochopia mnohí, aj tí, čo sa teraz ešte usmievajú, že touto cestou sa už ďalej ísť nedá.
No a po bolestnom páde nesprávneho, bude aj tak nasledovať nevyhnutné podriadenie sa tomu, čo ešte dnes môžeme urobiť dobrovoľne - bude nasledovať podriadenie sa Zákonom Božím!
V skutočnosti má teda ľudstvo iba jednu jedinú možnosť, ku ktorej vedú dve cesty: Dobrovoľná, čiže viac menej bezbolestná a nedobrovoľná, plná zbytočnej bolesti, utrpenia a nevídaného strádania. Ktorú z nich si vyberieme?

Článek pana blogera mne zaujal už názvem. Inspirují mne úvahy na téma teologie či filozofie. Přečetl jsem si ho jeho text mne inspiroval či spíše ve mne evokoval k napsání mého příspěvku.
Autor uvodil svůj text premisou, že všechna náboženství čerpala svoji činnost z pravdy. Jinak řečeno slovo Boží je pravdou absolutní. Z totu premisou lze nejenom souhlasit, ale lze se i podepsat. Už si nejsem jist, zda dotyčný bloger pochopil správně imperativ milovat druhé jako sebe sama. Církevní otcové ale i učenci - a to není jedno a totéž - se stavějí k tomuto sémantickému imperativu různě a nikoliv apriori.

Církve pana blogere jsou od jak živa institucemi tvořenými převážně lidmi - tj. tvory nedokonalými. Nebudu zabýhat do historie, ale ona sama církev byla postavena světskou mocí do role, jak vyjít z katakomb a dnešním jazykem se etablovat ve společnosti. Její přirozené autority sami oddány odkazu Ježíše Krista pochopili, že to bude buď způsobem že splynou - nikoliv organizačně - se světkou mocí a pak vznikla větev zvané césaropapismus či budou nějakým způsobem působit mimo struktury světské a pak vznikla lini obecná. Ponechme prosím stranou, že ta se časem stěpila po různých liniích a to ať ve vztahu ke světské moci, sama k sobě či kultuře toho či onoho teritoria.

Ukřižování Ježíše Krista coby falešného Mesiáš z pohledu tehdejších farizejů - kteří položili základy rabínnské církvi - bylo determinováno dobově, protože správce Galicie Pilát Ponský neměl dostanek vojenské síly na potlačení eventuelní vzpoury v této římské provincii při nevyhovění požadavku davu.
Nesouhlasím s Vámi, že poselství Stvořitele skrze jeho Syna a ztvárněné apoštoly je v příkrém rozporu s učením Církve samotné. Stačí prostudovat záznamy všech konaných koncilů a fatálních encyklik a zjistíte, že Svatý otec , biskupská rada i Kongregace pro svatou víru reagují na vývoj údálostí světa kolem sebe. Osobně nevím, jak by jste chtěl zajistit aplikaci - statickou - a idealistickou ve světě reálných lidí a dynamickém světě. trochu mi to zavání snahou o tvorbu nového člověka - třeba v duchu myšlenek katolicismu - a mohu Vám zaručit, že se dostanete mocensky k klerofašistickému státu.......

Mám obavu, že jste nepochopil základní výzvu končící postmoderny - svět je sice na křižovatce, ale jeho budoucnost je otevřená a nic nekončí, ani filozofie, ani dějiny. To implikuje, že ani nekončí snaha církevních struktur o hledání nového postavení církve v současném světě. To že svět je silně secularizoraný. laicizovaný a ateistický je sice pravdou, ale to neznamená že se lidé vzdali možnosti hledání trandcedentna.

Vy asi intuitině správně cítíte a prof.dr.ing. Janoušek o tom v jednom se svých essayů psal, že euro-atlantický prostor ztratil integritu vědomí. Ona jeho spiritualistika je dnes spíše v rukou různých mágů či inženýrů lidské duše nám vnucevaného dalajlámy, aniž bychom si vůbec opatřili informace komu tento pán v kontextu světového boje politického slouží. Už jenom to, že se v jeho blízkosti objevuje bývalý zeměpán a prof. Halík by mělo býti dostatečným varováním.
Rozloučím se s Vámi jistou nadějí, kterou je sám o sobě Bůh. Vámi uváděné dvojvariantní paradigma typu buď a nebo je špatně a Stvořitel pomocí zemských patronů nedá zahynout nám ni budoucím!

Pro bližší pochopení některých aspektů mého příspěvku odkazuji na essay inspirovaný přímo prof. Janouškem.