převzato z webu SHO

Bohužel to jenom kvičí SME, rezidentury typu Mesežnikova apod.
-----------------------------------------------------------------------------

Prestaňme už klamať!

Dr. Jozef Tiso, meno veľavravné, každému však niečo iné prezrádza. Väčšine obyvateľstva už len vyslovenie tohto mena spôsobuje problémy či strach. Ale čo je skutočne na tejto osobnosti Slovenska tak strašné? Jedným vadí, že bol kňaz, iným že katolík, ďalším zas, že sa nehanbil za svoje vžité národovectvo, druhým vadí, že bol kňaz a politik ale všetkým svorne najviac vadí, že bol prezidentom prvej SR a vraj zločincom, ktorý pravdepodobne vydal slovenských Židov Hitlerovi a nechal ich povraždiť v koncentračných táboroch. Aby sme mohli prvého prezidenta takto vopred odsúdiť, človek by si myslel, že máme preštudované množstvo materiálov, nielen napozerané Teleráno na Markíze. A tak teda pozrime sa na veci z ktorých je pán prezident obviňovaný.

Obvinenie, že pán prezident ľahkomyseľne, neuvážlivo a sám vydal Židov Hitlerovi je blud a neobstojí ani pred pozemským a ani pred Božím súdom. Vzťah prezidenta Tisa k Židovskému kódexu, popisuje vo svojich spomienkach Ľ. Tatran, ktorý píše, citujem: „Keď do učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou za prezidentom Tisom prišli predseda vlády prof. Tuka, a minister vnútra Mach, s návrhom aby podpísal vládne nariadenie o právnom postavení Židov, známe neskôr ako Židovský kódex, prezident priamo na mieste odmietol podpísať Židovský kódex, s tým, že navrhované opatrenia sú nehumánne. Vyjadril sa tiež, že súhlasí s oboma predstaviteľmi radikálneho krídla, že nie je v poriadku keď 4 % populácie majú v rukách skoro polovicu národného majetku, ale to ešte nie je dôvod na také zásahy do ich právneho postavenia ako vláda navrhuje.“

Navyše v knihe Proces s Dr. Tisom obhajoba jasne dokázala, že plán prijať Židovský kódex a vysťahovať Židov do Poľska na práce vôbec nebol prezidentovým plánom ale Tukovou iniciatívou, samozrejme po Salzburskom diktáte boli právomoci prezidenta natoľko oslabené, že mu ostávalo len málo pák ako s Tukom bojovať. Avšak i tak sa nevzdal a využíval všetko čo mohol. Do zákona si presadil udeľovanie výnimiek Židom a udeľoval ich v hojnom počte, pričom vydal v prepočte 9 000 výnimiek, ktoré sa ale vzťahovali na celé židovské rodiny. Podľa obhajoby to bolo okolo 30 000 zachránených Židov, dokazovanie však nebolo súdom umožnené. Druhá vec je, že Dr. Tiso nemohol ani len tušiť, čo sa s našimi Židmi v koncentračných táboroch deje. Preto je jeho obviňovanie z antisemitizmu, či posielania Židov na smrť pritiahnuté za vlasy. Nuž ako možno niekoho odsúdiť za niečo o čom nemohol vedieť, proti čomu vystupoval a do poslednej chvíle sa snažil o možnosť udeľovať výnimky.

Spomenuté fakty sú len zlomkami toho čo prezident Tiso vykonal. Medzi inými treba pripomenúť, že táto vraj totalitná republika nepoznala slovo poprava, pretože za roky jej existencie nebol na Slovensku vykonaný jediný trest smrti, prezident pred popravou dokonca zachránil aj vojakov, ktorí dezertovali na ruskom fronte. Zaujala ma hlavne jedna udalosť. Obhajca Dr. Tisa si takto spomína na istého svedka: „Keď som sa dozvedel z niektorého listu závažnú skutočnosť v Tisov prospech, nemal som istotu, či nejde o provokáciu a dôkaz nevyznie opačne. Napríklad písal mi anonym z Považskej Bystrice, že Tiso zachránil istého Vnuka pred popravou v nemeckom koncentračnom tábore. Meno bolo uvedené, ale Tiso sa na vec nepamätal, a tak som sa rozhodol riskovať a navrhnúť výsluch spomínaného Vnuka. Výsluch pripustili, no i to už vzbudilo obavy, lebo prevažnú väčšinu dokázaných návrhov súd zamietol. Keď svedok pri vypočúvaní v generáliách uviedol, že je členom komunistickej strany od roku 1935, je rozvedený a bez vyznania, naľakal som sa, že som naletel. Výpoveď však vyznela v prospech obžalovaného a mala dramatický priebeh. Svedok vypovedal, že musel ujsť zo Slovenska lebo ho Ústredňa Štátnej bezpečnosti odhalila ako komunistu. Odišiel do Ostravy, tam sa zaplietol do letákovej akcie a zatkli ho. Vyšlo najavo, že i v Ostrave vyvíjal ilegálnu činnosť ako komunista. Nacistický súd ho odsúdil na smrť, previezli ho do Viedne a tam čakal na výkon rozsudku. Svedok opísal ako sa mu podarilo zachrániť práve prostredníctvom Tisa. Uviedol, že pochádza z ktorejsi obce pri Považskej Bystrici, tam ho poznali nielen podľa priezviska, ale i podľa mena, odsúdený bol však iba podľa priezviska a to využil.
Napísal svojej dcére do rodnej obce, aby zašla za ich dekanom v Považskej Bystrici a povedala mu, že Janovi Hornému idú rezať hrdlo (tým naznačil popravu gilotínou), aby dekan zašiel za tlstým Jožkom, nech Hornému pomôže. Dcéra pochopila kryptogram, dekan vyhľadal Tisa, ten intervenoval u ríšskych činiteľov a Vnukovi udelili milosť zmenou rozsudku smrti na 10-ročný koncentračný tábor. Odtiaľ sa vrátil živý. Uviedol, že keď mu oznámili omilostenie, príslušný riaditeľ väznice mu povedal, aby sa poďakoval prezidentovi Tisovi. Pri výsluchu, ktorý vyznel v Tisov prospech došlo ku kontroverzii medzi svedkom a predsedom Daxnerom, svedok sa však nedal zviklať a tvrdil, že jeho povinnosťou je povedať pravdu.“

Tento úryvok krásne dokumentuje charakter Dr. Jozefa Tisa.
Matúš Sakáč