Hlavně nemyslet a už vůbec jinak než meinstreim a establisment

Jenom čti a přemýšlej ........................................................

Porazená Európa a víťazný Izrael
Marian Dudinský

Školské učebnice, historiografia, beletria i väčšina hranej ba aj dokumentárnej filmovej tvorby, predstavujú vojnu ako hrdinskú epopeju víťazov nad porazeným nepriateľom. Glorifikácia zabíjania a ničenia má pátos legendy o boji dobra so zlom. List jednej naivnej anglickej dievčinky svojmu milému v zákopoch 1. svetovej vojny, sa končí takto: „Ty môj malý hrdina, posielam ti koláčiky a najnovšiu kuchársku knihu...“ Ako zaznamenala dobová tlač, vojačik vraj zalomil rukami a povedal: „Bože, ona si myslí, že sme tu na pikniku!“ Vzápätí delostrelecký granát ukončil túto bezvýznamnú vojnovú epizódu, ktorú si našťastie všimol vojnový reportér... Z druhej svetovej vojny sa zachovala podobná alibistická historka: Stalin vraj odpovedal Hitlerovi, že nikdy nevymení vojaka za generála! Pritom malo ísť o jeho vlastného syna zajatého Nemcami, výmenou za generála-poľného maršala Paulusa. Ale našťastie tu bol realistický Albert Einstein: „Neviem, akými zbraňami sa bude viesť tretia svetová vojna, ale viem určite, že tá štvrtá sa bude musieť vybojovať kyjakmi...“

Vojny boli, sú a bohužiaľ aj budú. Odkedy sa ľudoop stal neandertálcom, preniesol svoju genetickú výbavu zachovania rodu prostredníctvom sily do kultivovanejších vzťahov. Od primitívnych výbojov, ktoré sa už neviedli len kvôli zachovaniu rodu, ale najmä kvôli lúpeži, ktorá uľahčovala prežitie, prešiel k priamemu genocídnemu drancovaniu planéty, čo je v celom šírom vesmíre okrem čiernej diery, jediným „živým“ prejavom negácie vlastnej negácie. Či to bude pre súčasného homo sapiens aj posledný vesmírny experiment nevedno. Ale vzhľadom na jeho „rádioaktívnu“ genetickú výbavu, ktorá nepočíta s dlhodobým evolučným prerodom, ale skôr s dajakou rýchlou genetickou mutáciou, možno sa domnievať, že keď sa nevyhubíme sami, urobí to za nás mutant.

Druhá svetová vojna bola konfrontáciou koloniálneho imperializmu a vojnového komunizmu s nacionálnym primitivizmom. Jej zradný, zákerný a pomstychtivý charakter sa nezaprel ani tesne pred jej skončením, keď už vraždenie nemalo význam. Asi 15 tisíc Vlasovovcov, prevažne donských kozákov a krymských Tatárov, ktorí v závere vojny bojovali na strane Britov proti Nemcom a ktorí často preukazovali väčšie bojové hrdinstvo ako samotní Angličania, skončilo vďaka Churchillovi v rukách katov z NKVD. Medzi obetovanými vojakmi boli celé rodiny s deťmi. Generál Montgomery po konzultácii s Churchillom, vydal pár dní po skončení vojny rozkaz, aby všetkých „Rusov“ odzbrojili a vydali Stalinovi. Aby nedošlo k panike, túto nevídanú vojenskú zradu na svojich spojencoch kamuflovali ako prevelenie do zajateckého tábora. Na jednom z mostov v Spojencami obsadenom Rakúsku, z ktorého nebolo úniku inak ako skokom do priepasti, kozákov vohnali do náruče smrti. Keď títo pochopili, že Angličania ich podrazili, volili radšej skok z mosta do rokliny. Pre tých, čo váhali bola odpoveďou z druhej strany mosta paľba číhajúceho komanda NKVD a od chrbta streľba Angličanov! Spoločnými silami povraždili neozbrojených a bez rozpakov aj deti! Vojnový zločin ako z čítanky...

Takéto vojnové zločiny Spojencov o ktorých sa povinne mlčí zabezpečovala aj operácia Keel Haul, ktorá po skončení vojny ospravedlnila deportáciu státisícov ruských a východoeurópskych antikomunistov do ZSSR, kde ich čakala istá smrť v GULAG-u a masové popravy. Prezradenie operácie vyvolalo vlnu masových samovrážd celých skupín nútených repatriantov. Ďalším vojnovým zločinom Spojencov bol tzv. Morgenthauov plán, ktorý prisudzoval každému Nemcovi v prvom roku povojnovej spojeneckej okupácie menšiu porciu potravín, než bola tá, ktorú dostávali väzni v nacistických koncentračných táboroch! To prinútilo nemecké matky v masovom meradle k prostitúcii, aby vôbec uživili svoje deti. Umelo vyvolaný hlad však aj tak pripravil o život státisíce civilistov porazeného národa. Tzv. odsun Sudetských Nemcov z Československa v štýle divokého Západu bol len kvapkou v mori zločinov víťazných mocností nad porazeným nepriateľom. (David Duke: Moje prebudenie).

Anglo-americké bombardovanie Drážďan necelé tri mesiace pred koncom vojny, ktoré boli v tom čase mestom civilných utečencov pred Červenou armádou z celej východnej Európy je podnes hanbou „demokratického“ sveta. Niekoľkodňové kobercové bombardovanie nechráneného mesta špeciálnymi zápalnými bombami, aby vznikli čo najväčšie škody, urobilo z troch štvrtín Drážďan jednoliate horiace peklo, v ktorom sa ľudia smažili zaživa! Ak už toto nebolo inferno, či holokaust (z gréčtiny „ničenie ohňom“), potom čo? Aby fakticky porazenú fašistickú Os úplne dorazili, Američania si vyskúšali dve atómové bomby nad Japonskom. Hirošima i Nagasaki, boli podobne ako Drážďany mestami, ktoré nemali nijaký vojenský význam a Nagasaki bolo navyše ešte aj centrom katolicizmu v budhistickom cisárstve. Mestá v čase holokaustu nemali žiadnu protilietadlovú obranu! Čo to dokazuje? Že vojenskí plánovači pripravia útok najmä vtedy, ak sú si istí svojou vojenskou prevahou a vedia, že zaútočia proti slabšiemu, či bezbrannému! Agresor je vždy zbabelec. Nie je to žiadny olympijský športovec hrajúci fair play.

Osobitnou kapitolou v tejto vzájomnej devastácii všetkých morálnych aj civilizačných hodnôt bolo ustanovenie súdu víťazov nad porazenými s prvkami lynču kolonizátorov Ameriky. Tzv. Norimberský tribunál nad nacistickými vojnovými zločincami sa na dlhé desaťročia stal precedensom pre bezzásadové použitie justície na krytie kriminálnych zločinov armády a režimu v komunistickom bloku i za železnou oponou. Inšpirácia nacistickými súdmi bola zjavná. Vojnové barbarstvo nových pánov sveta sa často halilo do vznešenej právnickej terminológie, výsledkom čoho je dnes fakt, že ten istý zločin je niekde hrdinským činom a inde zámienkou na okupáciu krajiny. Prvú vážnu výhradu voči Norimberskému súdnemu tribunálu si dovolil verejne vysloviť človek, od ktorého by to nik nečakal – prezident USA J.F. Kennedy vo svojej Pulitzerovou cenou ocenej knihe Profiles in courage. Jeho podnes nevyjasnená vražda vyšetrovaná metódou „Norimbergu“ tak dostáva novú dimenziu!

Druhá svetová vojna bola tak ako každá dovtedajšia a každá následná vojna, predovšetkým vojna lúpežná. Tí, čo sa cítili silnejší, prepadli tých, o ktorých si mysleli, že sú slabší. Z toho vyplýva jednoznačný záver, že vojna nemá etický rozmer – je to len prepadnutie slabšieho! Agresor si rozhodne netrúfne na rovnako silného a už vôbec nie na silnejšieho. AJ PRETO MÁ PARITA V MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOCH ZMYSEL, LEBO UDRŽIAVA POTENCIÁLNYCH LUPIČOV NA UZDE!

Oslabenie Ruska za Jelcina, ktorý si za najbližších poradcov vybral agentov CIA a do Výboru národnej bezpečnosti dosadil dokonca židovského mafiána Berezovského, ktorého v Rusku stíhajú za rôzne zločiny, ale najmä za objednávku vraždy novinárky Politkovskej je eklatantným dôkazom empirickej skúsenosti, že s národnou bezpečnosťou nehodno hazardovať! Zopakoval sa tu stalinský syndróm neodôvodnenej dôverčivosti voči svojmu tradičnému nepriateľovi Nemecku. Ale aj antagonizmus USA a Ruska je historický. Povedané nadsádzkou: nemožno očakávať od ruského mužíka, aby sa za 24 hodín presťahoval zo zemljanky do mrakodrapu! A tomu treba v záujme vlastného prežitia podriadiť politiku. Tým skôr, ak ide o garanta bezpečnosti minimálne polovice sveta!

Oslobodzovacia misia Červenej armády je dostatočne faktograficky aj umelecky zdokumentovaná a jasne poukazuje na sovietizáciu Európy, ktorá už krátko po vojne vyústila do totálnej stalinizácie porobených národov. Boľševici zaplnili po vojne GULAG dvadsiatimi miliónmi vojnových zajatcov i násilne odvlečených NKVD z „oslobodených“ štátov Európy a založili novú totalitnú ríšu, ktorá sa rozpriestierala na celej šestine sveta! Taký obrovský „superštát“, plne odkázaný na Moskvu už nikdy v dejinách nebol prekonaný. Dokonca ani súčasná EÚ spolu s USA a Kanadou by mu nemohla geograficky ani vojensky konkurovať! Oslobodzovacia misia USA mala podobný efekt. Američania síce oktrojovali svoj politický model do novej denacifikovanej západnej Európy a tiež Latinskej Ameriky, ale americká demokracia príliš pripomínala tú britskú–koloniálnu. Napriek masívnej hospodárskej pomoci prostredníctvom Marshalovho plánu, bolo novým politickým zorničkám čoraz viac zrejmé, že Američanom nejde len o obnovu vojnou zničenej Európy, ale aj o jej ovládnutie. Spojenectvo porazených s víťazmi vojny po Churchillovom studenovojnovom prejave vo Fultone prinieslo nové vojenské bloky NATO, ANZUS, Varšavskú zmluvu. A nad týmto relatívnym mierom bdeli atómové aj vodíkové bomby veľmocí...

Kým Rusi budovali Berlínsky múr a svetové komunistické impérium, Američania začali upevňovať demokraciu s obdivovateľmi nacistov: Frankom v Španielsku, Salazarom v Portugalsku, Stroessnerom v Paraguaji, Somozom v Nikaragui, Suhartom v Indonézii, Idi Aminom v Ugande, Ferdinandom Marcosom na Filipínach, Rézom Páhlavím v Iráne... Ale zásadný geopolitický mat pre seba urobili veľmoci, keď na území Palestíny spečatili už krátko po vojne rasistický štát Izrael – jediný štát sveta, ktorý podnes nemá demokratickú ústavu, napriek tomu, že sa prezentuje ako demokratický a ktorý nemá medzinárodne uznané hranice – čím má svetovým spoločenstvom neoficiálne dovolenú expanziu do cudzích území! Od tejto chvíle píše dejiny sveta (a USA zvlášť) tento geografický trpaslík, ale vplyvom aj nukleárnou výzbrojou gigant, ktorý beztrestne a tým aj bezočivo porušuje všetky rezolúcie OSN a ktorý nikdy nepripustil inšpektorov na jadrovú energetiku do svojich laboratórií!!! Izrael ovládol všetko strategické v súčasnom svete. Sú to predovšetkým médiá s dosahom na celosvetovú populáciu, finančné inštitúcie celosvetového významu a veľmi úspešný lobbing v jednotlivých národných vládach a parlamentoch v prospech židovského štátu. V trestnom kódexe každého suverénneho štátu je táto skutočnosť charakterizovaná ako trestný čin vlastizrady! Do mozaiky vplyvu ešte navyše vstupuje nekritizovateľný kult holokaustu, ktorého sa dopustili nacisti voči židom, hoci táto genocída bola už tisickrát prekonaná novodobými barbarmi, vrátane tých Izraelských. (Viď najnovšiu správu býv. prezidenta USA J. Cartera)... http://www.aktuálne.sk/
Ako hlboko klesla od druhej svetovej vojny európska hrdosť vidieť na príkladoch najmä britského, francúzskeho a nemeckého kapitulacionizmu pred požiadavkami Izraela. Ministerstvo školstva SRN vyšlo napríklad židovskej komunite tak ďaleko v ústrety, že dokonca nariadilo povinné štúdium nacistickej éry formou kresleného komiksu, podľa vzoru bezbožného, dekadentného Holandska, ktoré už dávno prekročilo únosnú mieru v obrátení Pavla na Šavla. Cieľom takejto komiksovej „výučby“ je, aby sa už aj deti v najútlejšom veku „oboznámili“ s kultom holokaustu! Alebo ešte presnejšie, aby Nemci odznova prežívali svoju nacistickú minulosť, bez ohľadu na fakt, že súčasná generácia s tým nemá nič spoločné. Je to primitívne psychologické vydieranie, na konci ktorého sú nové požiadavky sionistov na reparácie! Ale stále to nestačí. Nemci musia generačne doživotne platiť: 13. novembra minulého roku vypravili mecenáši kultu holokaustu špeciálny vlak holokaustu, ktorý má v deň kapitulácie Tretej ríše 8. mája doraziť do Oswienčimu!

Vo Veľkej Británii schválili zas vládny dokument, podľa ktorého sa niekoľkým najlepším žiakom od siedmej triedy základnej školy bude daňový poplatník skladať na exkurziu do Oswienčimu - za účelom štúdia holokaustu! Keby ste sa opýtali, prečo neorganizujú exkurzie na miesta britského kolonializmu – do Indie, Južnej Afriky, (ktorú odsudzovali kvôli apartheidu, ale izraelský apartheid im neprekážal), alebo aj celkom blízko – do Severného Írska, teda všade tam, kde kráľovská okupačná armáda likvidovala národnooslobodzovacie hnutia v štýle holokaustu, zrejme by vás okamžite označili za extrémistu, teroristu, či ultranacionalistu, ako pred tohtoročnými prezidentskými voľbami v Srbsku opečiatkovali „nezávislé“ médiá legitímneho politického predstaviteľa Tomislava Nikoliča.
A čo Slovensko? Tiež mu chýba osveta o nacistickom holokauste, alebo si vystačí s tým komunistickým? Tlak Židovskej náboženskej obce je zjavný. Minister školstva SR vraj tiež počíta s exkurziou našich žiakov do Oswienčimu. Mám návrh: a čo tak urobiť každoročnú pietnu exkurziu na Ďáblický cintorín v Prahe, kde sú pochované v spoločných hroboch desiatky českých i slovenských politických väzňov, ale aj celkom nevinné obete komunistického teroru, vrátane detí, ktoré sa väzneným ženám narodili v lágri?! Deti, z ktorých sa nikdy nestali ani len žiaci!!! A najlepšie by bolo, keby tam zobral svoje vnúčence, určite by im to pridalo na psychike a dedkovi na dôveryhodnosti... http://www.beo.sk/34-t/482-sns

Akoby toho holokaustu nebolo v dnešnom svete viac než dosť, prizeráme sa bez vzrušenia, na pozadí neskutočného konzumného plytvania, na smrť takmer 50 miliónov ľudí, čo každý rok umrú len od hladu! Ale o tom niet v učebniciach ani zmienky. Riadený holokaust sa deje už za prispenia súčasných „demokratických“ vlád novej zjednotenej Európy a USA. Mocenské špičky prepojené na sionistov sa už ani netaja, že najbližší boj, ktorý chcú rozpútať, bude bojom proti jadrovému zbrojeniu a ten možno najefektívnejšie viesť preventívnym jadrovým úderom! Ďalší, tisícnásobne horší holokaust je na obzore!!!

Je to porazená Európa o ktorej bývalý hlavný zbrojný inšpektor OSN a dôstojník amerického námorníctva Scott Ritter, tvrdí, že je to len americká kolónia, ktorá je pre Američanov zaujímavá iba ako exotická turistická destinácia! http://video.google.com/ Európa je však porazená nielen vojensky, ona je zlikvidovaná aj duchovne v rámci tzv. amerikanizácie, čo je v podstate jej judeizácia. Ritter je len jedným z tisícov amerických predstaviteľov, ktorí si o porazenej Európe myslia, že je to ich kolónia. Chalmers Johnson, autor knihy „Americké impérium základní“ sucho konštatuje: „KEDYSI STE IMPÉRIUM POZNALI PODĹA POČTU KOLÓNIÍ. AMERICKOU VERZIOU KOLÓNIE JE VOJENSKÁ ZÁKLADŇA!“

V súčasnosti majú USA po celom svete takmer, (alebo už vyše?) 1000 vojenských základní. Jedna z posledných Camp Bondsteel v Kosove, rozprestierajúca sa na ploche viac ako 1000 akrov vznikla hneď po skončení bombardovania Srbska v júni 1999. Inžinierske plánovanie základne sa však začalo už o dva roky skôr a na bombardovanie sa hľadala len vhodná zámienka. Tou sa stalo Miloševičove odmietnutie okupácie Kosova vojskami NATO a USA v marci 1999. V súčasnosti má Bondsteel vyše 1000 amerických vojakov a viac než 7000 civilných zamestnancov z radov kosovských Albáncov. Ale najpodstatnejším je fakt, že základňa vznikla ako priama súčasť americkej prítomnosti na trase albánsko-macedónsko-bulharského ropovodu AMBO, ktorý je vo výstavbe a cez Gruzínsko spojí Čierne more s Kaspickým na Azerbajdžánskej strane, kde čaká 50 miliárd barelov ropy, čo je asi také množstvo ako bolo doteraz objavené v Tichom oceáne! V oboch štátoch plánujú Američania založiť podobné vojenské základne ako je Bondsteel. Po Albánsku, ktoré už formálne prijali do NATO na aprílovom summite v Bukurešti je ďalším horúcim kandidátom práve Bulharsko, po ktorom by malo prísť na rad Rumunsko. USA sa tvrdo zasadzovali aj za pozvánku pre Gruzínsko a Ukrajinu, ale zablokovali to Nemci a Francúzi uvedomujúc si, že toto by už Rusko netolerovalo. Touto vojenskou slučkou by sa totiž efektívne zavŕšilo obkľúčenie ropného giganta Ruska! Nuž a tam, kde zatiaľ nie sú vojenské základne, plánujú USA postaviť aspoň výsostné raketovo-radarové územie. Logika začiatku každej budúcej vojny: najprv predpolie, potom nárazníková zóna a napokon hlavná frontová línia. V ére globálnej hviezdej vojny síce relikvia, ale staré koloniálne pravidlo – rozdeľuj a panuj pretrváva... http://publica.cz/

Ako z múzea holokaustu pôsobí fakt, že za tých 63 rokov od skončenia druhej svetovej vojny bol na našej maličkej planéte najmenej rovnaký počet lokálnych vojen a ozbrojených konfliktov, ktoré prebiehajú aj v tejto chvíli, čiže vojna sa vlastne nikdy neskončila! Počet obetí týchto svetom zabudnutých holokaustov presahuje sto miliónov, ktoré boli zavraždené, zmrzačené, zdecimované v najrozličnejších národnooslobodzovacích, etnických, občianskych, náboženských, ideologických, geografických (vojna o Falklandy) a kokainových vojnách, či dokonca v „kultúrnych“ revolúciách. LEN SAMOTNÝ IZRAEL VIEDOL OD SVOJHO VZNIKU V ROKU 1948 PAŤ VEĽKÝCH IZRAELSKO-ARABSKÝCH VOJEN A NESPOČETNÉ MNOŽSTVO INDIVIDUÁLNYCH PREVENTÍVNYCH ÚDEROV, raz na ničenie infraštruktúry svojich slabších susedov, aby si zabezpečil dominantné mocenské postavenie v oblasti, inokedy zas na ničenie živej sily, čomu dnešní vojenskí plánovači hovoria vecne – KOLATERÁLNE (vedľajšie!) ŠKODY.
Odosobnenie vojny od čohokoľvek ľudského dáva súčasným „humanistom“ pocit, že sú účastníkmi len akejsi digitálnej počítačovej hry, v ktorej emócie nehrajú žiadnu rolu a ľudské obete sa vôbec nepočítajú, lebo ide len o virtuálnu realitu. Necítiť tam štipľavý pach spálených tiel, neznesiteľný smrad vyvrhnutých vnútorností, z ktorých je človeku na zvracanie, ani sladkastý plyn rozkladajúcich sa zvyškov čohosi, čo bolo kedysi synom, či dcérou, bratom, či sestrou, otcom, či matkou, mužom, či ženou...

K absolútnemu znecitliveniu ľudí voči nešťastiu ako takému, prispieva veľmi účinne mediálna vojnová mašinéria, ktorá nám aj teraz, v čase relatívneho mieru každodenne prostredníctvom upravených realistických dokumentov i akčných filmov vytvára ilúziu vzdialenej fatamorgány. Aký význam má napríklad uvedenie filmu Vojna v zálive na televízne obrazovky s podtitulom: Dramatický príbeh vojny v Perzskom zálive a operácie „Púštna búrka“, okrem oslavy militarizácie a psychologického efektu, že sme súčasťou tejto mizérie? Pri chrumkaní čipsov v pohodlí obývačky nám ponúkajú majitelia tohto globálneho propagandistického „Skylabu“ iba „nevinný“ filmový PRÍBEH, v ktorom už aj pred zrakmi detí defilujú „hrdinovia“ s ktorými by sme sa mali stotožniť. Tento hororový príbeh nám podsúvajú tí istí „humanistickí“ mecenáši, ktorí vynašli „humanitárne“ bombardovanie, ale najmä, ktorí profitujú z vojensko-priemyselného komplexu.

Elementárnym pudom sebazáchovy je chrániť svoj životný priestor pred votrelcami a teda riadiť sa logickou zásadou, že ak nechcem, aby ma vykradli, nesmiem si lupiča pustiť do domu. Nie, nejde tu o žiadnych teroristov z dielne CIA a im podobných, ktorých stvorila sionistická propaganda. Teraz sa bavíme o obyčajných zlodejoch, ktorých v prípade jednotlivca tak aj nazývame. Ale ak sa o krádež národného bohatstva pokúsi štát, už je to „len“ o politike, alebo o nastoľovaní demokracie prostredníctvom sily. Takto sa svet nenápadne posúva od lokálnych konfliktov, ku globálnej vojne – včera proti fašizmu, dnes proti „terorizmu“ a zajtra proti hrozbe šírenia jadrových zbraní!

Americký exdiplomat (žid?) Ron Asmus, ktorý je v súčasnosti šéfom nemeckého Marshallovho fondu, ktorého slovenským ekvivalentom je bývalý Havlov „nežný“ politik Pavol Demeš, privítal správu piatich generálov NATO z Nemecka, Francúzska, Británie, Holandska a USA o preventívnom jadrovom útoku s nadšením. Vraj konečne je tu budíček! Je to súčasne priznanie, že keď sa doteraz nepodarilo dokopať svet do záujmovej sféry sionizmu prostredníctvom konvenčných zbraní a farebných revolúcií, je tu ešte humanitárne atómové riešenie. Ostáva rozum stáť, nad logikou týchto pešiakov, ktorí dúfajú v atómové prežitie!
Rinčanie zbraňami pred prahom Iránu, vytvorenie NATO-štátu v Kosove na základe „MILOSRDNÉHO ANJELA“ (ako slobodomurári cynicky nazvali uránové bombardovanie Srbska), i obkľučovanie gigantickej „zlatej“ bane – Ruska vojenskými základňami USA a ich NATO spojencov, je jasným dôkazom prípravy novej svetovej vojny. Presne v duchu siedmeho protokolu Sionských mudrcov. Pozemšťan by povedal, že je to práve ten mutant z inej planéty, na ktorého čakáme...

Marian Dudinský, podpredseda Svetového združenia býv. čs. polit. väzňov v SR

Diskriminácia rozumu
Marian Dudinský

Tak už si nás sexuálne harašenie Bruselu našlo. Prijali sme ďalšiu záväznú direktívu EÚ, ktorá zavádza zásadu „rovného“ obťažovania ľudí nezmyselnými nariadeniami a výmyslami pod hrozbou finančných sankcií. Ide o akúsi pozitívnu diskrimináciu hlupáčikov, aby poslušne plnili vôľu eurobyrokratov. Nanútili nám prijať Antidiskriminačný zákon, čiže liberálnu právnu normu, ktorá zavádza do nášho spôsobu života prvky machiavelizmu, feminizmu, či freudizmu. Hoci náš právny systém v dostatočnej miere reflektuje všetky spomenuté „izmy“, Bruselu to nestačilo. Museli sme prijať osobitný zákon, ktorý paradoxne bude v praxi diskriminačný voči značnej časti obyvateľstva a voči kresťanom úplne!

Hoci diskrimináciu zakazuje Listina základných práv a slobôd i množstvo ďalších legislatívnych noriem, vrátane trestného práva, smernice ER č. 43 a 78 z roku 2000 nás priamo dotlačili do prijatia osobitného Antidiskriminačného zákona, ktorý SR prijala v roku 2004 a už dvakrát novelizovala, naposledy ohľadne tzv. sexuálneho harašmentu s platnosťou od 1. apríla tohto roku. Je viac ako isté, že táto novelizácia nie je posledná, lebo antidiskriminačné právo EÚ ako zmes pokrytectva, antikresťanstva a byrokratického paternalizmu si ponechalo otvorené „zadné dvierka“ všeobecnou klauzulou, ktorá okrem výpočtu konkrétnych zakázaných diskriminačných dôvodov, uvádza aj „iné postavenie“, čo znamená, že táto formulácia pripúšťa tiež iné, doteraz nikde nevymenované dôvody, ktoré bude možné považovať za diskrimináciu.

Čo vlastne eurobyrokracia už doteraz nadiktovala svojim mentálne zatiaľ ešte nie celkom retardovaným členom? Napríklad takéto perly: Indián už nie je vystrieľaný ľudský druh, ale pôvodný Američan. Černoch nie je nik iný ako Afroameričan a Eskimák je už len Inuit. Samozrejme Cigán, ktorého pôvodný lingvistický význam stále ostáva súčasťou takmer všetkých európskych jazykov, je podľa tejto antidiskriminačnej normy už len Róm, hoci proti duchu tejto eurofilozofie idú všetky cigánske kapely a umelecké telesá, ktoré na svojej ochrannej známke veľmi dobre profitujú! V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť ako rómska elita narába so svojim starostlivo pestovaným pocitom diskriminácie: práve pred rokom sme na obrazovke Markízy mohli vidieť krst vnuka olašského kráľa, ktorý stál vyše pol milióna korún a ktorý bol ukážkou bohapustého plytvania v situácii, keď väčšina východoeurópskej Rómskej populácie žije na úrovni prvotnopospolnej spoločnosti. Ročné dieťa vraj dostalo naviac šperky a zlato za ďalších sto tisíc.

Už Iľf a Petrov na začiatku minulého storočia poukázali vo svojom nesmrteľnom románe o zlatom teľati, ako chorobné mamonárstvo a honba za majetkom deštruujú medziľudské vzťahy. Ani v prípade Rómov to nie je iné. Ich elity parazitujú na väčšinovej spoločnosti i na vlastnom etniku, lebo nikomu z nich neodovzdávajú adekvátnu intelektuálnu ani materiálnu protihodnotu! Nemôžu sa prezentovať tým, že na rozvoj svojej komunity, na jej vzdelanostné povznesenie, či na iné humanitárne aktivity prispeli dajakou zmysluplnou činnosťou. Často ich však vidíme v médiách bedákať nad „rasizmom“ bielych. To ich priviedlo k životnému postoju mať vždy natrčenú dlaň, aby na ich neprispôsobivosť doplácali daňoví poplatníci väčšinového národa. Významne im v tom pomáha tzv. pozitívna diskriminácia, ktorá je súčasťou európskej antidiskriminačnej legislatívy!

Ako poukazujú mnohí kritici tzv. Antidiskriminačného zákona a najmä jej chiméry – pozitívnej diskriminácie, táto životná filozofia prináša viac škody ako úžitku. Predovšetkým v otázke menšín oslabuje ich vôľu ku skutočnej zmene svojho postavenia. Vychováva aj generáciu ľahostajných ignorantov s drzým životným štýlom a neúctou k právam iných. Len si všimnite tých pubertiakov i adolescentov vo vozidlách hromadnej dopravy – obsadia ešte aj miesto určené pre invalida! A čo naši bezdomovci a kontajneroví stravníci? Ako ich motivuje pozitívna diskriminácia, ba čo viac celková diskriminácia zo strany štátu, napr. notárstiev a súdov, ktoré ich pre nečinnosť, či naopak až prílišnú „horlivosť“ pripravili o strechu nad hlavou?

Podľa manuálu EÚ, ale aj iných odborných publikácií diskriminačné správanie vychádza z negatívnych vlastností ako je napríklad komplex menejcennosti, ideologické predsudky, vžité stereotypy, ale aj nevedmosť a ľahostajnosť voči svojmu okoliu. Medzi najčastejšie príčiny diskriminácie patrí sociálne vylúčenie a majetková nerovnoprávnosť. Múdre konštatovanie, ale ukážte mi jediného milionára, či „celebritu“, ktorý vašu materiálnu biedu o ktorú sa v čase divokej privatizácie plnou mierou zaslúžil, považuje za vašu diskrimináciu! Myslíte si, že jeho komplex viacejcennosti sa potuluje medzi morálnymi mantinelmi? A čo tak diskriminácia väčšiny národa hŕstkou politikov, ktorí zo stereotypu i z ľahostajnosti k názoru iných drzo využívajú svoju poslaneckú imunitu aj tam, kde je to už za hranicou etiky? A čo diskriminácia ľudí v platoch, keď za rovnaký pracovný výkon merajú ako Jánošík - od buka do buka! Ale sú aj horšie prípady: Mám tu stručnú správu SITA s titulkom: „Prácu opustila aj s peniazmi z pokladne“.Text: Netradične sa rozhodla ukončiť pracovný pomer 20-ročná dievčina z Banskej Bystrice, ktorá pracovala ako predavačka v jednom z butikov Auparku. Doteraz bezúhonné dievča si vzalo z pokladne 16 tisíc korún a vo vedľajšej miestnosti nechalo kľúče a odkaz: Peniaze som si zobrala ako výplatu za mesiace december a január, ktoré ste mi doteraz nevyplatili! Čo myslíte, koho stíhali – darmožráča, ktorý ju vykorisťoval, alebo bezúhonnú gasterbeiterku? Nie nadarmo sa hovorí, že ak ukradneš banke sto tisíc, si v srabe, ale ak jej ukradneš sto miliónov, je v srabe banka!

O tom by naše úspešné skrachovankyne, ktoré sme my daňoví poplatníci potom povinne z úradnej moci ozdravovali, vedeli spievať nejednu zabudnutú pesničku. To azda nebola diskriminácia všetkých poctivých veriteľov?
Antidiskriminačný zákon, ktorý prijala SR a ktorý len verne odzrkadľuje bezbrehý liberalizmus jeho tvorcov z Bruselu je ako žuvačka – možno ho želateľným smerom naťahovať a keď sa pretrhne, jednoducho sa znova zlepí. Zatiaľ sa obmedzuje len na tie najvypuklejšie problémy, z ktorých niektoré (ako napríklad problémy maďarskej menšiny na Slovensku) síce reálne neexistujú, ale treba im z času na čas venovať aspoň malú mediálnu pozornosť, aby bolo o čom tvoriť – v médiách i v slovenskom, či európskom parlamente. Potom je tu „problém“ so sexuálnou orientáciou jedného promile populácie a tiež rasový „problém“ , ktorý veľmi iniciatívne živí najmä ANTIFA svojou vandalskou činnosťou na verejných priestranstvách, za ktorú ju však nik nevolá na trestnú zodpovednosť ako je to v prípade frajerov sprejerov. Medzi relevantnými dôvodmi diskriminácie sa uvádza aj jazyk ako rečový prejav. Tu by som odporúčal skutočne drastické postihy, najmä v prípadoch prezentácie vulgarizmov a porušovania jazykového zákona zo strany médií.

A propo: keď sme už pri tých médiách. Nedeľné dopoludnie vysiela „JEDNOTKA“ pesničkovú reláciu „SK 8“, čo je akýsi verejnoprávny ekvivalent komerčným Top Ten. Nuž ale to, čo vysielali 5. apríla bolo diskrimináciou zdravého rozumu. Okrem iných tam prezentovali slovenskú bítovú, či rokovú, či skôr indiferentnú skupinu s názvom LAVAGANCE s príšernou „hudbou“, pripomínajúcou rev skinhedských kapiel a totálne stupídnymi anglickými textami o zabíjaní, ignorovaní Boha, sexuálnej zvrátenosti... Bolo to ako útok Al Kájdy na sfetovaných Američanov v Iraku, ale vypočul som si to do konca len preto, že som bol zvedavý ako na nich zareaguje moderátor. Samozrejme veľmi pozitívne! Verejnoprávna televízia opäť ukázala, že je najvyšší čas v tejto inštitúcii poriadne vyvetrať. Do tejto diskriminácie občana by som zaradil ešte obťažovanie vulgarizmami na internete, kde to napriek alibistickému „nahláseniu závadného príspevku“ bez problémov tolerujú. Keby ste tam však napísali iný svetonázor ako je ten ich, vtedy by vás vygumovali jedna radosť. Pritom Antidiskriminačný zákon nepripúšťa diskrimináciu z politických, ideologických, či náboženských dôvodov!

Podobne diskriminačne sa voči občanom, ktorí chcú slobodne vyjadriť svoj názor správajú aj všetky „vybielené“ denníky.
Bruselská verzia nadbytočného antidiskriminačného práva reaguje psychoticky, tak ako jej slovenská konkubína predovšetkým na požiadavky homosexuálov, kariérnych feministiek, ateistických humanistov a liberálnych okultistov najrozmanitejšieho razenia, ktorí nám vnucujú svoju predstavu new age – nového veku. Samozrejme, že ich vôbec netrápi, že tým diskriminujú všetkých tých, ktorí nechcú žiť v rozvrátenej spoločnosti, bez božských a morálnych zásad, ktoré európska kresťanská civilizácia budovala tisícročia. Humanisti –aspoň tí slovenskí- si napríklad podnes nevšimli, že je tu pokračujúca diskriminácia bývalých politických väzňov komunizmu, či odvlečených do stalinského GULAG-u, ktorí s celými rodinami trpeli ako vydedenci na pokraji spoločnosti počas celej totalitnej éry, ale ani v tejto európskej „demokracii“ nenašli porozumenie pre reálne odškodnenie, ktoré by im aspoň na sklonku života prinieslo dôstojnú starobu. Naopak, spolu s inými diskriminovanými skupinami ako sú dôchodcovia, či ľudia v preddôchodkovom veku, ale tiež zdravotne postihnutí, stávajú sa najľahšou korisťou najrozličnejších kriminálnych živlov, neraz za ľahostajnej asistencie štátu, ale tiež „vďaka“ nespočetným sociálnym experimentom, ktoré priepasť medzi chudobnými a rýchlozbohatlíkmi čoraz viac prehlbujú. Napriek faktu, že sa tu v priebehu nejakých pätnástich rokov prelialo viac ako 2 bilióny korún z vlastníctva štátu do vopred natrčených súkromných rúk. Zato ale máme Antidiskriminačný zákon európskej úrovne!

Absencia kritiky diskriminačného správania ako jednotlivcov tak i štátu, vyvoláva jeho pretrvávanie, či dokonca stupňovanie. V tejto súvislosti je tu tendencia podriaďovať sa tlaku skupiny (napr. eurobyrokratov, u nás v poslednom čase tiež Židovskej náboženskej obci, alebo hoci aj časti politického spektra) – viď diskrimináciu bratislavských antidzurindovcov. Na prvý pohľad je riešenie naporúdzi: treba vraj dať podnet na prešetrenie príslušným kontrolným orgánom, alebo požiadať o ochranu súd, prípadne problém medializovať. Kedysi to bolo oveľa jednoduchšie – stačilo vám čestné slovo, či gentlemanská dohoda. Ale keď nie sú gentlemani, nemá kto prípadné čestné slovo garantovať, o dožadovaní sa akéhosi medializovania (ak nie ste aspoň členom PEN klubu) ani nehovoriac. Súdy zas melú veľmi pomaly a často neprofesionálne, podnety kontrolným orgánom končia spravidla v zásuvke najbližšieho referenta. Je to začarovaný kruh, ale hlavná vec, že sme všetci zdraví. Dokým nás nezastaví diskriminácia rozumu...

Marian Dudinský, podpredseda Svetového združenia býv. čs. polit. väzňov v SR