Převzato z webu SHO

Dr. Mečiar bude patřit nejen k fenomenům slovenského politického života, ale bude patřit k lidem, na kterého národní dějiny nezapomenou !

Politické portréty slovenských osobností
Vážení čitatelia

Článkom o Vladimírovi Mečiarovi končí seriál o Slovákoch, ktorí ovplyvňovali dejiny nášho národa v rokoch 1848 – 1993. Seriál pod názvom Politické portréty slovenských osobností sme spracovali podľa knihy Svätoslava Mathého Slovenská politika v rokoch 1848 – 1993. Sme radi, že seriál vyvolal diskusie a názorovú polemiku, pretože len vymieňaním názorov a diskusiou sa národné hnutie vnútorne posilňuje a každý Slovák si môže urobiť o tej – ktorej historickej osobnosti vlastnú mienku. Už teraz pre vás pripravujeme nový seriál, ktorý bude venovaný staroslovanskému obdobiu. Postupne vám priblížime portréty našich veľkých a významných vládcov a dejateľov, ktorí ovplyvnili vývoj Slovákov a Slovanov pred vyše tisícročím.
Vladimír Mečiar

Mečiar populista, diktátor, nekomunikatívny politik? Všeobecne sú mu vyčítané práve tieto (a iste aj iné) vlastnosti. Síce viac po roku 1993 ako pred ním, ale sú. Oprávnene. Ak si budeme všímať jav, výsledok, tak do veľkej miery naozaj oprávnene. Som však hlboko presvedčený, že Mečiarov problém, ak ho tak možno nazvať, je niekde inde: Mečiar nemá na slovenskej politickej scéne rovnocenného politického partnera. Prečo? Iste aj vďaka jeho osobným vlastnostiam, ale predovšetkým preto, že táto scéna od začiatku nebola štandardná. Pomerný systém zastúpenia totiž na Slovensku umožňuje vytvárať, v záujme udržania si moci, problematické koalície, s výrazne odlišnými politickými subjektmi.
Pre politika typu Vladimíra Mečiara to musí byť naozaj ubíjajúce: čo sa týka politického remesla, politickej predvídavosti, politickej stratégie a taktiky. Mečiar to vidí, a najmä vie sa podľa toho správať, oveľa, oveľa konštruktívnejšie ako jeho tradiční koaliční partneri a, dovolím si tvrdiť, aj ako jeho politickí protivníci či oponenti.
Pre toto (iste nielen vyslovene pre toto!) bol neustále vťahovaný do rôznych žabomyších šarvátok a možno až vojen, preto „klamal“, preto politicky riskoval a hlavne bol nútený improvizovať, hoci (podľa Mikloška) „sa aj často tragicky zamotával do svojich improvizácií“. A Mečiar si to všetko veľmi intenzívne uvedomoval!
Aj keď mnohí neustále tvrdia, že Mečiarovi sa jednoducho nedá veriť, ja osobne mu bezvýhradne verím v tom, že mal úprimnú snahu túto neštandardnú politickú scénu zmeniť a, podľa mňa, rozhodne k lepšiemu pomocou systému dvoch, maximálne troch politických strán. A to jednoducho preto, že už roky 1990 – 1992, nehovoriac o ďalších rokoch, zreteľne ukázali neperspektívnosť koalícií na Slovensku. Táto politická cesta, a som o tom bytostne presvedčený, vedie jednoducho do politického pekla.

Svätoslav Mathé