Z webu Slovenského hnutí obnovy

O národnej identite a sebaidentifikácii

Začiatkom deväťdesiatych rokov, v čase ideového a politického zápasu o druhú Slovenskú republiku, profesor Miroslav Kusý v úvahe Sebaidentifikácie (Národná obroda č. 295 zo 17. decembra 1991) tvrdil, že nejestvuje žiadna sebaidentifikácia národa, že môže ísť iba o sebaidentifikáciu s národom.
Argumentuje, že sebaidentifikácia môže prebiehať iba u konkrétneho človeka, u ľudského indivídua a keďže národ nie je živou bytosťou, nemá svoje vlastné vedomie, uňho neprebiehajú nijaké sebaidentifikačné procesy. Zrejme však ani sám Kusý nebol o správnosti svojich téz presvedčený, lebo v tom istom článku ich hneď aj poprel, keď tvrdil opak, že nepochybne, národná identifikácia jestvuje a vždy znovu prebieha. Ako je to teda s národnou sebaidentifikáciou a stotožňovaním sa s národom? Je možná národná sebaidentifikácia, hľadanie vlastnej národnej identity, alebo nie?
Identifikácia je zistenie totožnosti. Identita a totožnosť sú synonymá. V procese identifikácie sa aplikuje základný zákon logiky, zákon totožnosti, t.j. že A je A, vec A je vecou A. Aby sme mohli niečo s niečím stotožniť, musí najprv to niečo (vec A) jestvovať. Druhou podmienkou pre vykonanie identifikácie je, aby tá vec (vec A) bola presne určená, definovaná. Musíme predsa vedieť, že ide o vec A a nie o niečo iné, teda, že nejde o nie A. Definícia je vytváranie všeobecných mentálnych obrazov vecí a javov, čiže pojmov. Inými slovami, je odhalenie obsahu pojmu, t.j. uvedenie podstatných znakov predmetov a javov, odrážaných pojmom.

Aby sa človek, jednotlivec, mohol identifikovať, stotožniť s určitým národom, musí ten národ predovšetkým jestvovať. Stotožnenie s národom môže byť len v tom zmysle, že jednotlivec sa cíti byť príslušníkom, členom určitého národa. Identifikácia v tom zmysle, že ja som národ je logicky i vecne nemožná, resp. bola by očividne nesprávna a nereálna. Vychádzajme z toho, že určitý národ jestvuje. Aby mohol proces identifikácie prebehnúť je treba, aby bola splnená druhá podmienka, totiž, aby bol dotyčný národ určený, definovaný. Otázka je, kto a ako definuje národ. Keďže definícia je logický myšlienkový pochod, definovať môže len človek. Vec sa sama nemôže definovať. Na prvý pohľad sa teda zdá, že národ sám seba nemôže definovať, pretože národ, ako taký, nie je človekom, živou bytosťou.
Očividne, človek a národ sú dva rôzne pojmy odrážajúce dva subjekty, dve entity (reality). Na rozdiel od pojmu človek, národ je pojem veci hromadnej, akoby sa povedalo v práve, alebo lepšie povedané hromadný subjekt, ako napríklad knižnica, les alebo piesok. Ako je knižnica súborom jednotlivých kníh, les stromov a piesok zrniek minerálov. Hoci reálne fyzicky jestvujú len jednotlivé konkrétne veci (strom, minerál) a les a piesok, ako súbory stromov či zrniek minerálov, sú vlastne iba pojmami (nevieme koľko stromov začína tvoriť les a koľko zrniek minerálov piesok predsa každý vie, že les sa zelená, alebo šumí a že piesok sa v púšti vzdúva a presýpa. Podobne aj národ, ako súbor ľudských jednotlivcov, preukazuje určitú duševnú, intelektuálnu činnosť. Je nielen psychológia človeka, ako jednotlivca, ale aj sociálna psychológia, zaoberajúca sa psychikou kolektívov, spoločenstiev. Ak sa les môže zazelenať len preto, že sa v ňom zazelenajú jednotlivé stromy a piesok presýpať iba tak, že sa premiestňujú jeho jednotlivé zrnká minerálov, tak aj národ môže myslieť a sa definovať ak tak urobia jednotliví ľudia tvoriaci národ.
Tu musíme pojem definície modifikovať, resp. chápať v tom zmysle, že nepôjde o definíciu národa ako všeobecný pojem, ale o definíciu, určenie spoločenstva určitých ľudí ako určitý národ. Koľko stromov sa v lese musí zazelenať, aby sa zazelenal les a koľko príslušníkov národa musí súhlasne uvažovať, aby sme mohli hovoriť o mentálnom procese národa, je relatívne, je otázkou vnemu a názoru.
Sú problémy s definíciou národa. Čo je národ? Ako definovať národ? Ako sa národ konštituuje, tvorí? Je veľa definícií národa, ale zdá sa, že žiadna nie je dokonalá. Rôzne definície uvádzajú rôzne podstatné znaky národa. Medzi často udávanými podstatnými znakmi národa je napríklad obývanie určitého spoločného územia. Avšak príklad židovského národa spochybňuje tento znak, túto údajnú podmienku existencie národa. Židovský národ, aspoň jeho väčšina, donedávna nemal svoje vlastné územie, ale existoval rozptýlene v diaspóre po stáročia. Ani znak, podmienka mať vlastný jazyk celkom neobstojí. Niektoré národy, napríklad írsky, stratili, alebo skoro úplne stratili svoj jazyk.
U Írov to platí aspoň do tej miery, že väčšina írskeho národa už ním nehovorí a ako jazyk vzájomnej komunikácie používa cudzí jazyk, angličtinu. Iné národy, napr. Rakúšania, majú síce svoj spoločný jazyk, ale ten nie je jazykom iba Rakúšanov, ale aj Nemcov a Švajčiarov. A sú aj národy, alebo skôr národy v úvodzovkách, ktoré nemajú jeden spoločný jazyk, ale majú viac jazykov, napr. Švajčiari (tri až štyri), Kanaďania (dva) Indovia a Číňania (mnohé).
Stalin vo svojej definícii národa k týmto dvom znakom pridal ešte spoločenstvo hospodárskeho života a psychického ustrojenia, prejavujúce sa v spoločenstve kultúry. Ani spoločná vlastná vláda spravujúca a zjednocujúca určité spoločenstvo ľudí, ako to uvádzajú najmä anglosaské definície, nie je spoľahlivým podstatným znakom národa. Lebo národ môže mať aj cudziu vládu, dokonca nepriateľskú a niekedy môže žiť rozdelene, pod viacerými vládami, čo v dejinách národov nebolo, resp. nie je zriedkavosťou ( Poliaci, Arméni, Kurdi a samozrejme aj Slováci.) Slovák, filozof, profesor Štefan Polakovič definuje národ dosť exoticky, metafyzicky, ako pospolitosť, bratstvo ľudí viazaných spoločným národným duchom, teda skutočnosť duchovnú.
Čo je v národe podstatné, čo robí zo spoločenstva ľudí národ? Javí sa, že okrem iných znakov je to najmä národné povedomie, uvedomovanie si vlastnej národnej existencie, jedinečnosti, výlučnosti a odlišnosti od iných národných spoločenstiev, teda národná sebaidentifikácia. Deje sa tak súhlasným, aj keď možno iba konkludentným, neslovným, prejavom pocitov, predstáv a myšlienok (názorov) vo vzájomnom styku jeho jednotlivých členov, ktorí, ako živé bytosti, spolu žijú, myslia a komunikujú, vytvárajúc tak kolektívne národné povedomie kolektívnu vôľu, národnú kultúru a vlastnosti, čiže národnú identitu.
Tieto sa potom stávajú predmetom pozorovania, štúdií, úvah a diskusií. Podobne ako národ sa sebaidentifikujú aj iné spoločenstvá ľudí, napríklad lekárov skautov, kresťanov, alebo socialistov. Len takto je možné, aby sa individuálny lekár, skaut, kresťan, alebo socialista identifikoval, stotožnil (čo do podstatných znakov danej skupiny) s inými členmi svojej skupiny i so spoločenstvom ako takým. Jedine takto sa človek, jednotlivec, spoznáva a predstavuje ako lekár, skaut, kresťan alebo socialista. Ak sa teda nejaké spoločenstvo ľudí ako celok, jeho väčšina, pokladá za národ a tak sa aj navonok prejavuje, tak koná, potom ono národom je, a to bez ohľadu na to, či ho vonkajší svet za národ pokladá, alebo nie. Mnohí, dokonca OSN, organizácia združujúca údajne národy, donedávna odmietali uznať za národy Slovincov, Chorvátov, Litvanov a iných, i nás Slovákov. Galovia a Baskovia v Španielsku (i Francúzsku), Welšania a Škóti v Británii nie sú zatiaľ vo všeobecnosti pokladaní za národy, hoci oni sami sa za národy považujú, resp. začínajú považovať.

Národné povedomie, čiže národná sebaidentifikácia, definovanie seba ako národ, vôľa konštituovať sa, jestvovať a prejavovať sa ako národ sú preto najdôležitejšími prvkami procesu vytvárania národa a sú jeho podstatnými, hoci nie výlučnými znakmi a základnými, ale nie absolútnymi, podmienkami jeho trvalej existencie v spoločenstve národov. To potvrdzuje aj uznávaná Vattelova definícia národa, ktorá národné povedomie a vôľu konať vlastným menom ako subjekt práva považuje za dva podstatné, avšak nie výlučné znaky národa.
Právo každého národa na vlastnú národnú identitu, vyjadrené v práve na sebaurčenie, je zakotvené v najdôležitejších dokumentoch medzinárodného práva a je všeobecne, aj keď žiaľ nie vždy rešpektované v súlade so zásadami humanizmu, slobody a spravodlivosti deklarovanými všetkými civilizovanými štátmi sveta.

Nebolo a nie je preto nič zlé ani hlúpe v tom, že sa slovenský národ snažil o sebaidentifikáciu, že hľadal a našiel svoju národnú identitu. Bolo to prirodzené a v súlade s objektívnym vývojovým procesom, ktorým už prešli všetky moderné národy. Môže nám byť iba ľúto, že v dôsledku nepriaznivých historicko-politických okolností bol u nás Slovákov tento proces spomalený a oddialený. Dnes nás môže tešiť, že sme v ňom pokročili veľký kus cesty dopredu a že mnohé pochybnosti, nesmelé tápanie a veľká neistota národa sú už viac-menej za nami.
Dr. Ján Zvalo, Kanada

Pozn. Prod. dr. Kusý - slovwnský Žid - výtečník z padesátých let. Po roce 1968 vykopnut z KSS, podepsal CH-77. Svobodný zednář, pochop Havlův na Slovensku. Po ujmutí se vlády dr. Mečiarem tento mocensky paralyzován se slovy, že se již podepsal na dvou generacích Slováků.

Dnes aktivní v protinárodním táboře kosmopolitních typu Vašáryová, Radičová a celý filosemtiský a židovský spolek aktivní v protinárodní politice SR.