erspektívy rozvoja slovenskej spoločnosti |
26. 05. 2009 - Vystúpenie JUDr. Vladimíra Mečiara, predsedu ĽS - HZDS na Programovej konferencii strany „Perspektívy rozvoja slovenskej spoločnosti“ (19.2. 2009, Bratislava)
| obsah rubriky | tlač | pošli e-mailom |
Slovenská republika sa vrámci prístupového procesu veľa krát zaoberala otázkou vyrovnávania podmienok vstupu, integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie, do všetkých ostatných systémov a boli spracované pomerne seriózne analytické porovnávacie dokumenty, ktoré boli publikované zhruba v počte štyroch prác. Pravda, išlo o očakávanie v súvislosti s integráciou. Po integrácii publikačná činnosť ustala, Slovensko nemá žiadnu inštitúciu, ktorá by v koncentrovanej podobe sledovala jeho strategické záujmy a ciele, preto sa tento nedostatok pokúsili spracovať viacerí akademickí funkcionári na základe žiadosti vlády, aby predstavili víziu vývoja slovenskej spoločnosti do roku 2030. Sme radi, že takýto dokument existuje, aj keď sme si vedomí, že veľmi veľa názorov preberá z prác už predtým viac rokov publikovaných, že robí síce porovnávanie, ale nerobí východiská. Nakoniec, autori dokumentu sami priznávajú, že potrebujú ešte niekoľko rokov, najmenej jeden, aby predstavili výzvu v realizovateľnom aspoň do roku 2015. Práve nedostatok výziev, t.j. nedostatok predstáv o spoločenskom vývoji v Slovenskej republike a o cestách vedie k tomu, že kto víziu nemá, môže ľahko zablúdiť. Zablúdiť v množstve problémov, otázok, názorov, stanovísk, ale aj pseudonázorov a pseudostanovísk.
Pre ĽS – HZDS je typické, že od svojho vzniku stále pracuje s víziou a chce predstavovať víziu spoločnosti nie ako návod, ale ako predmet do diskusie, pričom si ho neponecháva pre seba, ale dáva ho k dispozícii celej spoločnosti na úvahu. Nerobíme si nárok na kompletnosť, presnosť, ale v každom prípade také usporiadanie, ktoré urobí pre slovenskú spoločnosť nevyhnutnou diskusiu o jej základnom smerovaní, o etape transformácie od socializmu k demokracii, k trhu, k slobode. Od ukončenia etapy integrácie do všetkých štruktúr, ktoré boli na Slovensku zaujímavé, je otázka ako ďalej. Otázku ako ďalej zdôrazňuje aj kríza, ktorá existuje ako kríza ekonomická, finančná, hospodárska a treba povedať, že aj politická. Aj keď sa zatiaľ veľmi nezdôrazňuje, ale sama o sebe znamená, že veľa z doterajších modelov sveta zlyhalo, aj preto, že nemali dostatočnú legitimitu na riešenie problémov, aj preto, že vývoj v mnohých oblastiach išiel mimo medzinárodných inštitúcií, ktoré neboli schopné ho ukontrolovať. Táto základná otázka pred nami hovorí, že existuje množstvo problémov, ktoré presahujú hranice štátov, a keď presiahne hranice štátu a týka sa veľkej skupiny štátov, stáva sa globálnym.
Patrí sem veľmi veľa vecí z oblasti hospodárskej spolupráce, z realizovania finančného trhu v celom svete, ktorý viac či menej sa dotýka každého. Samozrejme, že tieto trendy, ktoré existujú, vyvolávajú rôzne reakcie vo svete. Aj diskusie medzi chudobnými a bohatými, a to nemyslím len vo vnútri spoločnosti, ale aj chudobnými štátmi a bohatými štátmi, chudobnými kontinentami a bohatými kontinentami na rozdelenie vlastníctva, ale vyvolávajú aj isté pozitívne prínosy pre všetkých, predovšetkým v oblasti vzdelanosti, v oblasti obchodu, v oblasti vedy, v oblasti informatizácie tým, že ju prenášajú ako základný atribút pomoci všetkým. Samozrejme, že pri terajšom usporiadaní a obzvlášť v období krízy sa preukazuje, že toto usporiadanie sveta naráža aj na nedostatky v usporiadaní globálnych autorít. Za tieto globálne autority považujeme Organizáciu spojených národov, ktorá veľa hovorí ale menej môže, aj Medzinárodný menový fond, ktorý legitimuje všetky nedostatky, ktoré sa v systéme financií sveta vyskytujú, aj Svetovú obchodnú organizáciu, aj OECD. Oprávnene sa preto očakáva, že ak sa má globálny trh z globálneho chaosu a globálnej dediny premeniť na organizované spoločenstvo, bude musieť v najbližších rokoch spoločnosť, nielen naša ale celosvetová civilizácia, riešiť aj otázku tzv. globálnej vlády a postavenia v nej. Došlo k zániku bipolarity, svet začal byť monopolárny, ale aj tento systém priniesol pozitíva ale aj množstvo negatív, a v rámci svojich pravidelných cyklov smeruje k multipolarite, a to nie je len otázka krízy ale aj otázka vývoja mnohých štátov, rozdelenia pôsobnosti vo svete, kde napríklad Čína, India, Brazília vystupujú s veľkou ekonomickou silou, s politickým vplyvom, ktorý chcú dosiahnuť a treba hľadať spôsob, ako im tento priestor vytvoriť. To isté platí aj pre Rusko ako štát, ktorý môže byť o pár rokov v Európe hospodársky najsilnejší.
Pokiaľ ide o vlastný vplyv Slovenska, v týchto inštitúciách začleňovaním vzrástol vplyv Slovenska. Pravda, nie sme tým, kto bude tento vývoj určovať, skôr sme v týchto inštitúciách chudobným príbuzným, ale aktívnym, s právom využiť svoje postavenie, či už v Organizácii spojených národov alebo v iných inštitúciách, Slovensko dosahuje postavením úspechy, aj keď nie je a nebude globálnym hráčom. Skôr bude vlečeným ako tým, ktorý by mal určovať. Samozrejme, že ak hovoríme o procesoch, do ktorých civilizácia vstupuje, tak aj preto, že sme sa postavili na stranu spoločností otvorených svetu s obrovským vplyvom medzinárodného práva, medzinárodných inštitúcií, ale aj obchodu do života Slovenskej republiky, a od toho, ako sa vyvíja toto prostredie okolo nás závisí aj vlastný vývoj štátu, aj jeho vnútorné usporiadanie, ale aj ekonomická a sociálna úroveň ľudí. Preto prispôsobenie sa týmto trendom je jedným zo spôsobov ako prežiť budúce obdobie. Je to otázka nie na pohodlnosť, je to otázka pre nevyhnutnosť, aj preto budeme hľadať odpoveď všade tam, kde sú zdroje odpovedí a kde takéto zdroje odpovedí majú.
Ak hovoríme o nevyhnutnosti usporiadať svet po novom a vychádzať z oblastí krízy, tak v oblasti politiky je to predovšetkým postavenie v Organizácii spojených národov, kde bolo viacero návrhov na reformy, ale tie reformy sa nerealizovali. Nemôže zostávať v pozícii diskutujúceho, musí prevziať viac zodpovednosti za medzinárodné právo pri ochrane ľudských práv i za bezpečnosť sveta. Pod bezpečnosťou nerozumieme len vonkajšie konflikty a ohrozenia, ale aj tie, ktoré garantujú bezpečnosť aj v existencii a udržateľnosti rozvoja ľudstva. Pokiaľ ide o politické usporiadanie, monopolárne – plodí nové konflikty, bipolárne – dáva priestor vtiahnuť do svetového diania tých, ktorí rýchlym napredovaním, rastom a množstvom ľudskej sily po takomto usporiadaní volajú a pomaly po ňom siahajú.
Z hľadiska krízy, ktorá v súčasnosti prebieha, možno povedať, že začala sa prejavovať v oblasti financií, a to predovšetkým na území USA. Posúdiť liečbu je dosť ťažké, keď nemáme stanovenú diagnózu. V podstate systém, ktorý liberalizované teórie vytvárali v okolí bankovníctva bol, aby banky nepodliehali politickej kontrole, aby tak nedošlo k znehodnocovaniu peňazí, ale tým, že nepodliehajú politickej kontrole prišli k stavu, že nepodliehajú žiadnej kontrole. Systém matky a dcér viedol k tomu, že vlastne iba štát, na území ktorého sa nachádza matka, má aké také relevantné informácie o spoločnostiach pôsobiacich na jej území. Čiže ak aj hovoríme o kríze, že sa prejavuje, rozsah tejto krízy vlastne nie je známy. A pretože sa pracuje s veľkou neznámou, existujú najrôznejšie prognózy ako v každom období neistoty od tých, ktorí vidia katastrofické scenáre až k tým, ktorí hovoria nič sa nedeje, za pol roka je všetko v poriadku a všetko naspäť ako bolo. Pravda je niekde inde. Príčina krízy nie je len v tom, že nedostatok kontroly v bankových systémoch USA ale aj inde na území sveta viedlo k tomu, že sa pracovalo s fiktívnymi sumami, s fiktívnymi peniazmi, s fiktívnymi cennými papiermi, až to narazilo na istú bariéru, že spoločnosť položená na konzume a spotrebe pracovala na dlh a spotrebovávala sama viac ako vedela vytvoriť, ale viedlo to aj k tomu, že samotný obeh peňazí a regulácia trhu, ale aj hodnotové vyjadrenia výmeny tovaru sa dostávala do vnútornej krízy. Základným svetovým platidlom bol a stále je dolár. Jeho hodnota dlhodobo klesá a samotní odborníci peňažníctva USA priznávajú, že dolár nie je krytý v celom objeme aktívami USA. Dnes sa 75 % zahraničného obchodu robí v dolárovom vyjadrení, a ako ochranný mechanizmus používajú rôzne spoločenstvá používajú prechod k inej mene, napríklad Európania si zvolili ako svoje vnútorné platidlo euro a majú ambíciu, aby bolo svetovou menou, Rusi, Číňania odmietajú viesť obchod v dolároch, niektoré arabské krajiny chcú obchod s naftou preniesť na iné meny a podobne, čiže začína tu otázka zhodnocovania tohoto univerzálneho a uznávaného medzinárodného platidla jeho ďalšieho vývoja. Od toho sa odvíja dostatok zdrojov v bankách, od toho sa odvíja proces investícií, inovácií, ozdravovania jednotlivých odvetví a celých firiem, ktoré sú závislé na svojom aktívnom položení na trhu, schopnosti udržať svoj obrat, výkonnosť, technickú obnovu a funkčnosť vôbec. Takže ak pozeráme na túto krízu, nie Slovenskom bola vytvorená, ale každá vláda a každá politická strana, každá organizovaná inštitúcia na Slovensku má za úlohu nielen skúmať príčiny ale odstráňovať následky, tak ak kríza je, nemusí mať negatívne dopady a veľké obete. Povedať, že sa nič nebude diať, nie je možné, ale je nevyhnutné zmierňovať dopady. A nakoniec každá kríza znamená nový začiatok.
Takže berme ju aj tak, že pri správnom hodnotení vývoja je možné zachytiť tie trendy, ktoré v najbližších rokoch rozhodnú o civilizačnom postupe, Slovensko aj v období krízy by malo byť nielen pasívne dotknuté, ale v aktívnej pozícii vyhľadávania ciest a nosných odvetví, ktoré pre budúcnosť k tomuto povedú. Pokiaľ ide o hospodárske odvetvia, zatiaľ vidíme, že niektoré obmedzujú produkciu, dotýka sa to automobilového priemyslu, priemyslu železa, niektorých iných, kde dochádza ku kolísaniu odbytu v istej kríze výroby, ale aj tým, že klesá dopyt. Dopyt klesá v USA, klesá na iných častiach územia sveta, a tam je jasné, že zásahy pôjdu hlbšie. To neznamená, že nebudú autá, to znamená, že bude iné technické, technologické usporiadanie tohto dopravného systému, aj s inými skutočnosťami, aj v otázke technológie, v oblasti technického rozvoja, aj v oblasti náročnosti na zdroje. Schopnosť zachytiť tieto trendy vedú k nutnosti tých, ktorí pracujú v oblasti hospodárskej politiky, denne hľadať analýzy a hľadať to, čo nájsť môže vyviesť. Zatiaľ sa zdá, že pre Slovensko by to mohli byť nanotechnológie, biotechnológie a informatika. Tam, kde by sme boli dobrí. Orientovať sa iba na jeden druh podnikania, je príliš, príliš rizikové. Také riziká si Slovensko dovoliť nemôže.
Pokiaľ ide o otázky sociálnych dopadov tejto krízy, je bezpochyby, že to prehĺbi vnútornú diferenciovanosť spoločnosti, zamieša aj status mnohých bohatých, budú chudobní, ale mnohí chudobní budú mať problémy s existenciou. Na ktoré musí byť spoločnosť pripravená a riešiť vlastnú podstatu bytia pre mnohých.
Pokiaľ ide o možné konflikty, aj tí, ktorí sa zaoberajú otázkami východísk krízy a dopadmi, aj keď predpokladajú, že to povedie k rozvinutiu kriminality, terorizmu a podobne, čo je otázka odpovede pre celé ľudstvo, nevylučujú odborníci ani obchodné vojny, ani konflikty, ani snahu mnohých centier využiť túto situáciu na upevnenie svojho postavenia vo svete. To všetko je predmetom diskusie a vývoja, my ho berieme do úvahy a stále analyzujeme. Naším záujmom je, sme začlenení do systémov NATO a Európskej únie, aby tieto európske a svetové inštitúcie dávali záruky, istoty pre Slovenskú republiku, ale súčasne je naším záujmom, aby nevznikali nové bloky, aby mierový proces pokračoval ďalej. Aby zostal celý systém utvárania novej Európy otvorený aj pre integrovanie, aj pre kooperovanie. Aby nebol uzatvorený a nikto nemal pocit ohrozenia. Nakoniec i to, že sme v NATO nevylučuje, aby prechodne, medzi niektorými štátmi, vznikali napätia a aj konflikty. Politika musí byť zameraná na prevenciu, a podľa toho slovenská politika musí existovať. Boli prípady v minulosti a nemôže povedať o tom spoločnosť ani dnes, že sú riziká v budúcnosti vylúčené. Z toho vyplýva aj niektorý odlišný postoj Slovenska k niektorým udalostiam, povedzme na Balkáne a v iných častiach.
Z hľadiska Európskej únie, jej vznik nechápeme len ako úsilie humanistov dokončiť euro, ale existencia Európskej únie bola ovplyvnená veľmi silným a dominujúcim americkým trhom. Európska únia je podmienená ako nevyhnutná odpoveď na silnejúci ázijský trh, ktorý viac či menej má dopady na jeho ekonomiku, na jeho výrobnú sféru a núti k iným hospodárskym aktivitám, ktoré by mali využiť možnosti Európskej únie produkovať tovary a zvýšiť. Samozrejme, že Európska únia je regionálnym centrom, nie svetovým centrom. Vytvára pre nás príležitosť pre voľný pohyb kapitálu, tovaru, osôb a služieb, Slovensko v integrácii pokročilo a vytvorilo aj základňu pre menovú úniu. Čím sa euro stáva našim vnútorným platidlom, je vnútorným platidlom Európskej únie, ale má ambície stať sa aj svetovým platidlom. Pravda, sú pochybnosti o tom, či sa to podarí. Pochybnosť je dobrá na to, aby sme sa utvrdili v správnosti cesty, ale nie na to, aby sme ju prijali za základ pre svoje rozhodovanie a podliehali im.
Pokiaľ ide o otázky prijatia eura a menovej únie, sme v etape, keď po prijatí sme nadšení z kroku, ktorý sa podaril, oprávnene ho vláda hodnotí ako úspech, ale má aj isté dopady na vnútorné správanie tohto štátu. V podstate vláde zostali k dispozícii len dva hlavné nástroje, a to je rozpočet a dane. Používať kurz nemožno. To už je vec širšieho rámca. To znamená, že garantuje stabilitu, ale jeden z doterajších nástrojov riešenia vzťahu vnútornej a vonkajšej politiky odpadol. Samozrejme, tým rastú aj nároky na (oddlženie) deficitu a podobne. Tým rastú aj nároky na otázku cenotvorby, aktivity v dovozoch a vývozoch, reakcie na susedov, ktorí istým inflačným trendom zlacnievajú na spotrebných tovaroch pre našich občanov a umožňujú vývoj. Napriek tomu je vstup do eura aktívnou pozíciou. Reagujeme v tomto prípade na síce len zákulisne vyslovené ale predsa len existujúce obavy u nášho suseda v Českej republike, že ak štát s nižšou ekonomickou výkonnosťou príjme vyššiu hodnotu ceny odsudzuje sa k dlhodobému zaostávaniu. Chceme povedať, že to je možné len vtedy, ak zlyhá subjektívny faktor a nebude schopné politické vedenie využiť vytvorený priestor na intenzifikáciu ekonomického rastu. Ak tento priestor bude efektívne využitý, nemusí sa tento jav prejaviť v hospodárskom postavení štátu, ale naopak sa ukazuje, že ak by Slovensko vedelo ako sa správne správať v tomto období, mohlo by podľa odhadu Akadémie do roku 2030 dosahovať 90 % výkonnosti štátov Európskej únie, ktorú budú oni dosahovať v roku 2030. To znamená podstatne väčšiu ako teraz. Ani do obdobia 2030 sa nepredpokladá úplné vyrovnanie, ale otvorí sa cesta k tomu, aby intenzívnym pohybom sme tento priestor využili. Ak hovoríme o subjektívnom faktore, to znamená kvalita politického manažmentu štátu, schopnosť občanov zjednocovať sa, schopnosť spoločnosti ako celku prispôsobiť sa týmto novým trendom.
Pokiaľ ide o Európsku úniu, má aj svoje protirečenia, ktoré vyžadujú odpovede a hľadá ich veľmi ťažko. Predovšetkým otvorenie trhového priestoru a menovej únie znamená požiadavku na vyššiu organizáciu, a požiadavka na vyššiu organizáciu predpokladá politické dohody. A dnes môžeme povedať, že politické rozhodovanie v Európskej únii brzdí reálnejší a rýchlejší rozvoj tejto únie. I to, že sa hľadá za každú cenu dohoda. Stráca sa obrovské množstvo času a možnosti rozhodovania.
Ako ďalej Európa? Pre budúce obdobie. Nemôžeme nevidieť, že Európska únia síce otvorila priestor pre oblasti, ktoré som hovoril, ale súčasne nenašla model ako urýchliť vedecko-technický rozvoj v Európske. Zaostávanie v niektorých oblastiach je viac ako 20 rokov oproti USA. V dosahovaní špičkových technológií, špičková organizácia a istý trend k tomu, aby plnila dôležitejšiu úloh v tomto smere vo svete, je stále ešte spomalený. Viac sa rozpráva ako sa robí. Treba povedať, že Európa sama má svoj problém so sebaidentifikáciou ale aj so svojimi hodnotami, aj so svojim sociálnym systémom. Bolo množstvo politikov, ktorí už keď sme podávali prihlášku do Európskej únie, takisto ako pri prijatí, nám hovorili: Vitajte vo vymierajúcej Európe. Kde nevie vyriešiť svoj sociálny problém, kde nevie vyriešiť pozitívnu motiváciu ľudí k vyššej výkonnosti. A to sú otázky, ktoré slovenská spoločnosť má brať na vedomie ale nie sa im prispôsobiť. Európa si mnoho problémov rieši migráciou a vlastne aj migrácia zakladá množstvo vnútorných konfliktov v jednotlivých spoločenstvách západnej Európy s tým, že síce dochádza k pohybu a prílevu pracovnej sily, ale každý si nesie so sebou znaky svojej kultúry a výlučnosti, a vytvárajú vo vnútri spoločnosti kompaktné, ťažko zlúčiteľné spoločenstvá, hľadajúce a potrebujúce potvrdiť vlastnú identitu. Aj na toto bude musieť Slovensko hľadať svoju odpoveď a Európa si svoju odpoveď má dať.
Pokiaľ ide o budúce postavenie Európy a globálneho sveta, sú také názory, jedni tvrdia, že euro-americká spolupráca sa prehĺbi až kdesi na hranici euro-doláru, druhí vravia, že nie. Nie je moja úloha posúvať svetadiely a pohyb vo svete. Je len otázka, že treba hovoriť, že tieto názory existujú a rozoberajú sa. Európa má problém aj s hľadaním svojich energetických zdrojov a energetických centier. To sú kroky, na ktoré v primeranom čase bude musieť aj celý svet, aj Slovensko, odpovedať.
Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, jej perspektíva závisí od toho, aká bude súdržnosť ľudí, ktorí tu žijú. To znamená, societas = spoločnosť, ako sa dokáže zjednotiť, rozdeliť a pohybovať za cieľmi, ktoré Slovensko bude musieť v krátkom čase realizovať. Je veľa vecí, ktoré Slovensko posúvajú do rôznych polôh, aj do rizikových. Ak pozeráme na to, čo sa deje vo svete, ak sme prešli pri zakladaní národného štátu polemikou o tom, či je národ dielom moderným alebo nemoderným, tak jednou z vecí, ktorá garantuje prežitie, na ktorej sa zhodujú odborníci z celého sveta, byť viac národný, byť viac občiansky, cítiť väčšiu spätosť a vnútornú integritu s týmto štátom, s týmto územím, s touto kultúrou. To je záruka prežitia. Hľadať a potvrdzovať denne tento model, to nie je úzky nacionalizmus vylučujúci iných, je to ochrana pred globálnymi vplyvmi na začleňovanie sa a potvrdzovanie vlastnej identity, nestratiť identitu no pritom dokázať prijať tieto globálne vplyvy.
Pokiaľ ide o otázky národnej kultúry, kultúrneho vývoja Slovenskej republiky, istých psychosociálnych faktorov, ktoré sú vlastné občanom žijúcim na území tohto štátu treba a všetky pozitívne rozvíjať. Pravda, stav našej spoločnosti prináša aj množstvo negatívnych javov.
Pokiaľ ide o stabilitu Slovenskej republiky a stabilitu tejto spoločnosti v týchto obdobiach, bude závisieť od stability politického systému ako celku, deštrukcia systému, vnucovanie politických konfliktov v období, keď poradie priorít je iné, nie je v záujme spoločnosti. To neznamená, že tu nebudú fungovať demokratické mechanizmy, a že nebude striedanie vlád, parlamentu, občiansky výber a podobne. Ale vždy má smerovať konštruktívne k veci a nie k samoúčelnému zápasu politických strán a subjektov o moc, pretože potom prídeme o veľa mnohí. Takže pre Slovensko tak či tak je otvorená cesta pre kooperáciu rôznych v jednote a tá jednota musí byť záujem society celého Slovenska. Je chyba, že ak do roku 1998 sa v otázke národnej politiky považovali za nemoderné, dnes aj v tejto vláde nie je národná politika definovaná vôbec. Slovensko musí definovať aj vo vzťahu k vnútru, k utváraniu novej občianskej jednoty. Samozrejme, aby sme hovorili o takejto jednote, musíme brať do úvahy, že tu existujú aj menšiny, a Slováci a menšiny musia hľadať spôsob ako sa zjednotiť v jednej spoločnosti, nie ako si vnucovať vzájomný zápas. Ak bude etnický zápas nadradený zápasu sociálnemu a občianskemu, znamená pre Slovensko brzdu a nežiadúci konflikt. Toto si Slovensko dovoliť nemôže. Preto by pôsobenie strán malo vychádzať zo zásadného atribútu a z toho, čo nás všetkých spája, všetci sme občania Slovenskej republiky. Všetci bez rozdielu, všetci tu máme rovnaké práva, a vzhľadom k menšinám, osoby patriace k menšinám majú vyšší stupeň ochrany. Platí to predovšetkým pre menšinu maďarskú, kde politika Slovenska, ktorá uráža pre príslušnosť k tejto menšine, je politika nezodpovedná, ktorá nemá miesto na slovenskej scéne, ale ani nacionalizmus vracajúci sa 200 rokov k uhorskej politike, ktorá bola chybná a viackrát skrachovala, nie je východiskom pre politiku alebo strany, ktoré práve na báze ohrozenia menšiny chcú vytvárať svoju politickú základňu a vstúpiť do politického systému.
Okrem maďarskej menšiny je ešte viac problematická rómska menšina. Musíme zobrať do úvahy, že u Rómov sa prejavuje v oblasti populačnej politiky podľa štatistického prieskumu niekoľkých rokov 6 krát väčšia natalita ako u ostatných, že je tam najväčšia chorobnosť i najmenšia vzdelanosť, najvyššia kriminalita, najťažšia adaptabilita na nové prostredie a najviac nezamestnaných. Aj keď sa Rómovia hlásia väčšinou k národnosti slovenskej alebo maďarskej, len malá skupina sa hlási k rómskej identite, treba povedať, že spoločnosť, ktorá zatvára oči pred hĺbkou tohto problému, si zakladá budúce napätie a budúce veľké dlhy. Slovensko musí iným spôsobom a aktívnejšie riešiť túto situáciu. Zdá sa, že po mnohých experimentoch, tokoch peňazí, z ktorých sa mnoho stratilo mimo rómskej menšiny, by riešením bolo radikálne generačné riešenie vyňatia detí z prostredia slumov, umiestnenia v internátnych školách, ktoré by im umožnili aj riadnu výživu, výchovu, pracovné, sociálne návyky, a ako dospelým by im pomohli zaraďovať do sociálneho prostredia. Ostatné prehlbuje tento stav a zhoršuje výhľady na jeho riešenie. Aj keď do zákona sme dostali, že takýto stav je v právnom poriadku Slovenskej republiky možný, v politických rozhodnutiach sa ho každý bojí. Ale odkladá si a zväčšuje budúci problém. V podstate tým, že v mnohých oblastiach odchádzajú najvzdelanejší ľudia, tak tí, ktorí tam zostávajú nie sú schopní sami sebe pomôcť. A tento proces prebieha aj u rómskej menšiny. V mnohých oblastiach je vylúčená či z bývania, či z práce, či zo sociálnych kontaktov. Toto si Slovensko dovoliť nemôže. A nemôže si to dovoliť ani preto, že ak chce ísť ekonomicky ďalej dopredu, musí mať na to dostatok pracovnej sily. Posledných 8 rokov viedlo k tomu, že v zahraničí bolo takmer 300 000 ľudí, viac ako 200 000 je aj dnes. Ak sa má zväčšiť výkonnosť, musí sa zväčšiť aj počet ľudí pracujúcich v ekonomike. Nadnárodné spoločnosti, ktoré sú tu a ktoré majú permanentný hlad po kvalifikovanej pracovnej sile, ak nenájdu u nás, tak ju dovezú z vonku. Čiže to, čo hovoríme, že je dnes v štátoch západnej Európy, to isté máme za chvíľu na Slovensku. Prijatím migrantov, integráciou migrantov do tejto spoločnosti a správanie sa ohrozí spoločnosť. Tá otázka bude, ak nedokáže spoločnosť zareagovať inak.
Pokiaľ ide o Slovensko, je mimoriadne ohrozené zlou populačnou politikou. Prosím, aby sa ohrozenie chápalo tak, že je našou radosťou, že sa zvyšuje dĺžka života mužov aj žien. Ľudia v starobe majú nárok na dôstojný život, majú nárok na začleňovanie. A že ich bude viac - v tom nie je problém, aj keď sa zdá, že o pár rokov bude viac ako ¼ ľudí z produktívneho veku v dôchodku. No asi 40 % populácie by malo ekonomicky utiahnuť celú spoločnosť. A toto percento bude klesať. Ak sa mu má reálne zabrániť, tak pre nás nie sú východiskom sociálne modely anglosaské, nie sú východiskom tradičné európske modely, ale Slovenská republika sa musí zaoberať nie tým, čo s dôchodcami, ale zaoberať sa čo s obnovením populačných prírastkov. V novom smere sa kritizuje Husákovská politika, ktorá jednoznačnou podporou rodín viedla k tomu, že naraz prišla jedna veľká populačná vlna, ale stály úpadok a znižovanie počtu, a tie úvahy odborníkov k tomu, o koľko klesne počet obyvateľov Slovenskej republiky, sú hrozivé. To nie je východisko.
Východiskom musí byť taká politika štátu, ktorá začne podporovať populačnú politiku a od nej sa potom dostaneme k tomu, či je zdravá a či starne alebo nestarne celá populácia Slovenskej republiky. Pretože ak vývoj pôjde ďalej týmto tempom, že by neboli mladí ľudia, a že bude nutné vytvoriť zdroje aj na zabezpečenie sociálne, zdravotné pre generáciu starších, logicky to povedie len k tomu, že tú staršiu generáciu to bude ďalej vťahovať do výrobného procesu a predlžovať im priemerný vek odchodu do dôchodku. K zmene životného štýlu v týchto rodinách. K zmene rozsahu sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Ak Slovensko nechce ísť touto cestou, je najvyšší čas počnúc rokom 2010, zmeniť celú koncepciu sociálnej politiky na koncepciu obnovy ľudských zdrojov, zmenu hodnotového systému, zmenu spôsobu života. Ak uvažujeme v čom je, že dochádza k populačnému poklesu, nie je to v zdravotnom stave obyvateľstva, je to v zmene spôsobu života na konzumný. Každý osobný konzum, alebo veľká časť, nadraďuje nad osobný rozvoj, ale tým aj rodinný rozvoj, populačný rozvoj. Mať dieťa, veď to je problém, veď to stojí peniaze, Samozrejme. Ale chce každý pokračovať vo vývoji, svojom osobnom, rodu, genofondu tým, že ho utne a prestane ďalej rozvíjať? Aké cesty otvorí spoločnosť na to, aby sa sociálna politika v absolútnych hodnotách zmenila? Zatiaľ treba začať takto rozmýšľať. Riešenia potom prídu. Má to mnoho odporcov, ktorí tvrdia, že treba všetko nechať na prirodzený vývoj, ale vývoj nie je prirodzený, je deformovaný. Takže reagujeme na deformované hodnoty života.
Pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť, stretávame sa s tým, že základná miera jej hodnôt, napriek pôsobeniu politiky cirkví a iných, stále zostáva na úrovni budovania spoločnosti konzumu, t.j. ži a uži, nie ži a vytvor niečo, ale užitie sa stáva zmyslom. Propaganda, reklama, podniky, ktoré produkujú a hľadajú odbyt produkcie, nabádajú človeka: aj sa zadlž, všetko majú, len konzumuj. Aj porovnanie hodnôt sa nedeje na báze, kto dokáže aký je človek, ale na akej úrovni konzumuje. A tak sa potom aj rodiny delia na tie, ktoré konzumujú v luxuse, ktoré v priemere a väčšina rodín v hlbokom podpriemere. Tých pár percent naviac vedie k tomu, že do 80 % sa dostáva do negatívnej situácie. Je otázka, kedy ľudia sami v sebe pochopia, že ak má dosiahnuť zhodnotenie v živote, musí zhodnocovať svoju schopnosť produkovať, svoju vzdelanosť, svoje vnútorné hodnoty, musí okolo seba produkovať a reprodukovať svoj život, zachovanie života, musí sa vracať naspäť k životu, k rodine, alebo aspoň k stabilizácii podmienok pre výchovu, výživu a vývoj detí. Tváriť sa, že sa nič nedeje nemožno.
Pokiaľ ide o otázky hodnotového systému vôbec na Slovensku, treba ho hodnotiť ako krízu, do centra pozornosti sa nedostávajú ľudia, ktorí niečo vytvoria, zbytočne je slovenský učenec Milan Melník vedec sveta, keď celebrite stačí, aby jej vypadol prsník z podprsenky a je známejšia po celom Slovensku. Alebo keď nejaká polo miss ukáže nohavičky a noviny sa idú roztrhať, čo propagujú toto je ono. Rôzne súťaže, ktoré nehovoria o oceňovaní ľudí na základe talentu, tvorivosti a podobne. Vytvára sa obraz úspešnosti a bohatstva - pracovný úspech je len otázkou šťastia nie tvorby. Prispôsobovanie sa vzorom násilia, sexizmu ako spôsobu myslenia, množstvo neúctivých prejavov k vlastníctvu, hrubých a neúctivých prejavov k človeku, to všetko vyžaduje iný hodnotový systém. To, čo spoločnosť produkuje je konfrontované s tým, čo každý deň vidí, a ten obraz, ktorým sa mu to podáva, sa mu podáva zo značnej miery aj v médiách. Vytvára sa tak unifikovaný model zábavy v celom svete, keď pozeráte televízor, či už pozeráte Bratislavu, alebo pozeráte Peking, alebo inú televíziu, všade vysielajú rovnakú zábavu, rovnaké scény, rovnaké programy, rovnaké akoby autentické ale myšlienkovo vykradnuté, neobohacujúce človeka o skutočné hodnoty, akoby sa ľuďom približovali ale v skutočnosti idú mimo nich. Premiéra násilia, a to nielen násilia človeka voči človeku, ale aj človeka voči žene, úcta k priekupníkom drog, úcta k povaľačom, heroizácia hrdinov vo väzeniach vytvára akoby obraz spoločnosti, v ktorej ten, kto je čestný, poctivo pracuje, ženie dopredu pokrok, stará sa o rodinu, je vlastne nemoderný. Ale veď to je zvrátené, takto to nie je možné. A v tomto hodnotovom systéme celá spoločnosť, aj s pomocou cirkevných organizácií, aj s pomocou iných organizácií, sa musí vracať k inému modelu myslenia. Veď aby sme sa dostali do situácií, že všelijaké celebrity budú určovať mienku, mnohokrát pochybní propagátori budú určovať verejnú mienku, tak sa dostávame niekde inde, a spoločnosť ide hlboko pod korene svojho poznania toho, čo je nevyhnutné a toho, čo je hodnotou. Samozrejme, keď hovoríme o rizikách, to je nielen riziko toho, že ľudia stratia identitu a vzťah k svojej spoločnosti a svojmu štátu, ale je to aj riziko korupcie a kriminality. Treba otvorene povedať, že miera korupcie v rozdeľovaní verejných fondov, je jedna z najvyšších na Slovensku a najväčším rizikom pre korupciu vôbec a najťažšie odhaliteľným. Kriminalita nemá klesajúci ale rastúci trend. Vplyv záujmových skupín na tvorbu politiky rastie. Nemôže nás uspokojovať, že v takejto spoločnosti je pár brzobohatých?
Ekonomika pohybujúca sa v šedých a čiernych číslach napriek všetkému, čo sa od roku 1993 povedalo, má rastúci trend. Spoločnosť patrí všetkým, je to spoločnosť všetkých občanov a právo rozhodovania v nej majú všetci. Musíme obhajovať toto právo s tým, že treba nájsť aj v tomto smere zhodu, vidíme, že všeobecne, vo všetkých procesoch mediálne ale aj v školských a veľa krát aj v štátnej politike, dochádza k oslabovaniu historického vedomia Slovenskej republiky, k príslušnosti, k znalosti koreňov tohto štátu, k znalosti tohto územia a každé územie má svoju históriu, toto oslabovanie vedomia, čo znamená vykorisťovanie, vykoreňovanie je podstatné, z čoho sme vzišli, kam ideme, kam smerujeme, aké sú tie korene, aké sú cesty, aká je skúsenosť tohoto miesta, tejto histórie, tohto vývoja, a to nám dá pri analýze poznania veľa odpovedí aj na to, čo sa deje dnes, z čoho to pramení, kam to smeruje a aké možnosti tu existujú a v súčasnosti sú. Slovenská republika bude musieť uspôsobiť svoj právny poriadok tak, aby aj vo vzťahu k svetovému právnemu poriadku a k Európskej únii vytvorila priestor, pri ktorom bude nielen preberať ale aj sa podieľať na tvorbe, bude aj súčasne porovnávať či tieto inštitúcie vykonávajú svoje kompetencie aj v záujme nášho štátu a neprekračujú dohodnuté zmluvné záväzky a nemajú systém koncentrovania moci pre byrokraciu týchto inštitúcií ale sa bude rešpektovať aj demokratická dohoda medzi štátmi a úniou.
Pokiaľ ide o otvorenie týchto mechanizmov bude nevyhnutné, aby Slovensko vstúpilo do etapy otvorenia Ústavy Slovenskej republiky aj celého ústavného systému. Bude treba znovu prehodnotiť otázku kvality parlamentných mechanizmov, a to predovšetkým vo vzťahu ku kontrole výkonnej moci. Je jedno, ktorá výkonná moc to je, či ľavičiari, či nacionalisti, či ako nám to vraveli autoritári. Všetko sa to bráni kontrole výkonnej moci, parlamentnej kontrole, je to niečo nenormálne. To znamená, že zástupcovia ľudu sú postrachom pre úradníka, vykonávateľa zákonodarnej vôle? To nemôže byť, tieto archaizmy treba znovu v spoločnosti obnoviť a vrátiť sa k nim naspäť. Záruka kvality normotvorby prichádza k poznaniu, že prezident ako druhá komora, je pre výkon kvality nedostatočný. Dostávame sa potom k tomu, že politické normy sú viac, alebo politické záujmy osoby a ambície nad potrebu kvalifikovanej úpravy spoločenských vzťahov, viď napr. posledné obdobie. Zásadná kritika Dzurindu, ale kým bol vo vláde, zásadný súhlas so všetkým, čo robí, aj s podpismi, aby sa zásadne nesúhlasilo s tým, čo robí. To nejde. To proste musí byť opreté o nejaké hodnoty. Otázka je, aj či bude naďalej nevyhnutné v rámci výkonnej moci deliť moc na prezidentskú a vládnu, či jedna priamo voliteľná občanmi by sa lepšie nevyrovnala parlamentu, prestala by byť závislá politických mechanizmoch a korupcii v parlamente, bola by priamo podriadená občanovi a rovnováha by sa utvárala na základe ústavného princípu. Vynárajú sa otázky pre kontrolné funkcie štátu. Dnes supluje tretí sektor a tlač, nedostatok základných kontrolných mechanizmov štátu, každý kto rozhoduje potrebuje verifikáciu rozhodnutí, či sú správne, nesprávne, kde sú chyby a odstraňovanie týchto chýb. Tieto nie sú a všeobecne tomuto typu demokracie tieto mechanizmy chýbajú. Tak sa potom hovorí, že tlač bude tou, ktorá bude siedmou veľmocou a bude chrániť ale robiť cez verejnú mienku, cez súkromné záujmy, a nie vždy je to ten najobjektívnejší. Tretí sektor bude toho, kto ho platí, komu slúži, čí je. Čiže štát musí vytvárať tieto mechanizmy k demokracii nevyhnutné a zatiaľ ich nemá. Nezávislosť súdnictva je potvrdená.
V oblasti ľudských a občianskych práv Slovenská republika nielenže rešpektuje všetko nové, čo je vo svete urobené, ale musí si to transformovať do svojho systému. Slovensko musí, nevyhnutne musí a vo veľmi krátkom čase znovu definovať svoje sociálne systémy. Z čoho má dnes najväčšie zdroje? Z daní a z fondov, potom z miestnych daní. A to je zdravotný fond a fond sociálny. A v oboch fondoch vytvárajú veľké deficity. A tieto deficite nútia k inej aktivite pri rozhodovaní. A bude musieť Slovensko definovať ako si chce vlastne túto etapu zlepšiť a zavŕšiť. Zoberme si sociálny fond. Máme prvý pilier, druhý pilier prevzatý z Chile a východisko? Obrovská kritika oboch pilierov a motanie sa akoby v kruhu. Niet odvahy povedať, že je to zle nastavené a urobiť z toho záver, odpovedať ešte ako tak, ale záver urobiť nie, a prejsť na iný mechanizmus. A ten iný mechanizmus existuje, existuje vo Švédsku, kde je jednotné fondové zdrojové zabezpečenie, ale ľudia majú svoje účty na ktorých sa vedie aj zásluhovosť. Práve to rozdelenie medzi nevyhnutnosťou zabezpečiť ľudí v dobe rastu životných výdavkov a zásluhovosťou je jeden z princípov, ktorý nie je doriešený. V systéme prvého a druhého zabezpečenia sme v situácii, keď v prvom dôchodkovom systéme, ktorý má zabezpečovať priebežnú úhradu všetkým, chýba 26 miliárd korún deficitu. Vykrýva sa zatiaľ aktívami štátu do budúceho roku. Ako ďalej, to nikto nehovorí. Ale súčasne vo fondoch druhého piliera sa tieto zdroje alokujú, 15 rokov s nimi nemôže nikto hýbať, z toho pre potreby slovenskej ekonomiky môže byť použitých len 30 %. Ten zvyšok musí byť použitý, zo zákona slovenského musí byť použitý pre zahraničie, čiže s fondami, ktoré mali slúžiť ako zdroj akumulácie kapitálu pre Slovensko sanujeme zahraničie nie vlastný vývoj, na ten si zapožičiavame zo zahraničia svoje vlastné peniaze. Takže ani toto neriešime, ani zásluhovosť neriešime, tak ako je to? Tu nie je východisko len v tom, že sa bude hľadať číslo, aký má mať pomer jeden a druhý fond, ale prechod na nový model. Vševedi, zdá sa, našli systém usporiadania vhodný pre takúto veľkostnú skupinu štátov, aj pre perspektívu rešpektovania zásluhovosti a nevyhnutnosti prežitia pre ľudí.
Pokiaľ ide o zdravotníctvo, je problém ešte zložitejší, aj s deficitmi, aj so všetkým ostatným. Slováci a občania tohto štátu majú nárok na dobre spravovanú spoločnosť, povedať, že sme už dosiahli stav, ktorý je dobrý, je priodvážne a zavčas. Aj keď je úroveň demokracie všeobecne akceptovaná, považovaná za primeranú k súčasnému stavu, Slovensko musí ísť ďalej. Má veľmi neprehľadnú, nie celkom demokratickú a veľmi zbyrokratizovanú celú oblasť vnútornej správy. Štát, ktorý má 5 300 000 ľudí, má päť stupňov vnútornej správy: máme miestne úrady, okresné úrady, obvodné úrady, krajské úrady, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátu. Kto to videl? Načo je to treba? Trojstupňová sústava je plne uspokojujúca všetky základné požiadavky a potreby občanov, tým viac, že dislokácia týchto inštitúcií umožní ich dostupnosť pre každého občana a efektívne vybavovania vecí. Územie bude konečne mať svojho správcu, lebo doteraz je anonymita správcov rozdelená, napríklad v rámci kraja je 6 štátnych úradov a 1 samosprávny orgán, ale nie je medzi nimi mechanizmus rozhodovania a dohadovania, ten je možný len na úrovni vlády. Slovensko sa zamotalo v snahe o poradie, ktoré mechanizmy z minulosti, do neefektívnej, zbytočne nákladnej, nefunkčnej verejnej správy. Tam je obrovská rezerva toho, čo môžeme v budúcnosti dosiahnuť, aj vrátane prehodnotenia územného usporiadania najmä v oblasti okres – obvod, ktorá bola umelo utvorená minulou vládou, ale začať seriózne riešiť aj otázku správy obcí. Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko je proti politickému zániku obcí, proti, ale tiež si je vedomá toho, že ak sme do roku 1998 považovali za základnú správnu jednotku počet obyvateľov 3 000, dnes je pre zabezpečenie základných funkcií veľkostná jednotka 6 000 ľudí, z ich príjmov je možné sanovať niektoré potreby. Preto tento proces musí prebehnúť na báze dobrovoľnosti vytvárania funkčnosti správy, hovoríme znovu, nie politického rozhodnutia, politického zániku, výkonu správy pre všetkých občanov s podstatne menšou záťažou na vlastné náklady, byrokraciu a korupciu. Kto bude hovoriť, že nie je, tak je skrytá. Ale je. Každý na ňu narazí, keď ide sám vybavovať. A potom si sám pre seba hovorí a ospravedlňuje svoje konanie: no keď iní dávajú aj ja dám, lebo keď nedám, tak nevybavím. Čo je to za rozmýšľanie. Pre politiku nemôže byť takéto kritérium na úvahu.
Pokiaľ ide o centrálne orgány štátnej správy je možné mnoho z nich integrovať, zbytočne sú rozbité na veľa malých subjektov, môže byť aj menšia vláda, aj funkčnejšia vláda, aj menej drahá. Je to otázka politických programov realizácie v budúcnosti.
Pokiaľ ide o riziká v budúcnosti pre štát, vznikajú najmä v oblasti financií. A tá otázka je postavená takto: má Slovensko samo o sebe dosť peňazí na svoj vnútorný rozvoj? Odpoveď je: Nie. Štátny rozpočet môže sanovať niektoré veci. Redukcia výdavkov v jednotlivých oblastiach nie je taká zásadná, fondy nestačia uspokojovať základné potreby, čiže ak máme vygenerovať ekonomický vývoj, ktorý by išiel dopredu a viedol k porovnaniu s podobnými štátmi, Slovensko je odkázané na priame zahraničné investície a dobré vzťahy a vytváranie podmienok pre príjem takýchto investícií. Odkázané je aj na generovanie kapitálu aj vlastným slovenským kapitálom, čo je oblasť, o ktorej sa desať rokov nehovorí, akoby bola tabuizovaná, ale ten kapitál tu je, vyžaduje podporu, vyžaduje starostlivosť, a má svoj priestor a musí ho mať. Čiže aj táto oblasť musí byť slovenskými inštitúciami rešpektovaná a musí utvárať zdroje. Treba tiež povedať, že pre mnohé inštitucionálne usporiadania, vláda sa ich jednoducho zbavila tým, že ich previedla na iné inštitúcie, napríklad v oblasti školstva sa vláda zbavila zodpovednosti za základné školstvo tým, že ho previedla na úroveň obcí, ale preniesla ho s dlhom 8 miliárd a na odstránenie dlhu nedala ani korunu. Časť starostov to vyriešila tým, že dobre, tak zatvoríme školy, a časť to vedie k tomu, že základné školstvo je v podmienkach, že niekde chýbajú nie že počítače a podobné výučbové systémy, ale tečie do triedy a chýbajú záchody. To aj za Františka Jozefa bolo, a koľko rokov medzitým uplynulo, kde sa to školstvo posúva. Slovenské školstvo sa nezaobíde bez modernizácie, metodiky, vybavenia škôl a všetkým ostatným. Tu je zárodok, prečo sa niektoré veci nedajú a takýchto dlhov je v štáte založených veľmi veľa. Preto sa aj regionálne inštitúcie s tým nevedia vysporiadať a vláda sa musí k mnohým svojim projektom vrátiť naspäť.
Pokiaľ ide o otázky regionálnych rozdielov Slovenska, reálne existujú a zväčšujú sa. Zdá sa, akoby nerovnovážnosť sa stala takmer osudom východného Slovenska. Sme hrdí a máme všeobecne radosť z rozvoja bratislavskej aglomerácie, netreba ju zastaviť, treba ju podporovať a rozvíjať, len kým predtým sa očakával efekt súbehu miest Košice a Prešov, založenie nových ekonomických aktivít pre oblasť východného Slovenska, tak politika mnohých vlád smeruje kdesi po tunel pri Branisku a ďalej ako keby to nebolo. Tak práve preto musia byť založené štátom, za spoluúčasti súkromného kapitálu, informačné centrá podporujúce aktivity ľudí, ktorí tam žijú na znižovanie regionálnych rozdielov. Pre mnohé oblasti za 20 rokov narástol rozdiel o 20 rokov. Východniari sú si toho vedomí. Ale východiská nie sú. Odchádzanie za prácou, dediny, v ktorých sú starí rodičia a deti a ostatní v strednom veku preč, vyhľadávanie nových centier, vnútorná migrácia do bratislavského obvodu nie je východiskom. Očakávali sme oveľa viac od vytvorenia centra regionálneho rozvoja pre Banskobystrický kraj: Zvolen – Banská Bystrica, dnes je to len spomienka, nepripravenosť intelektuála, neochota politických miestnych municipalít rešpektovať možnosť vzniku takéhoto miesta a generovať zdroje ďalej, záujem raz Zvolenčanov proti Bystričanom, potom naopak, viedli k tomu, že vlastne toto tretie centrum nevzniklo. Takže pri ťahu a ďalšom raste bratislavskej aglomerácie, ktorá zasiahne celú oblasť Trnavského kraja a časť Nitrianskeho kraja, na potvrdenie svojich hospodárskych záujmov a identity čaká celý východ Slovenska, na doplnkový rozvoj Trenčín, Žilina a Banská Bystrica. Slovensko musí začať vidieť tieto rozdiely a začať robiť inú regionálnu politiku, vlastne ona ani iná neexistuje. To je nejaký živelný samovývoj bez väčšieho usmernenia, ktorý iba koriguje niektoré negatívne javy.
Pokiaľ ide o otázky sociálnych rozdielov, ak za socializmu sme boli všetci marginalizovaní, tak dnes sú ľudia tak rozdelení, že sú veľmi bohatí a ľudia, ktorí nemajú ani na uspokojovanie základných potrieb. Za základné potreby považujeme jedno teplé jedlo za deň a lôžko. Tieto sociálne rozdiely spoločnosti rastú.
Pokiaľ ide o otázky vzdelanosti a vedy, ich základné podmienky boli nastavené v minulých rokoch. Poznatky využívané v domácom priemysle spravidla nie sú vytvorené na území Slovenskej republiky. Bude pokračovať tento trend kupovania alebo sa vytvorí efektívna štruktúra pomoci? Prečo nepovedať, že naše vedecké pracoviská majú na vedca 4 krát nižšiu produktivitu ako rovnako financované pracoviská v iných štátoch? Ako je to s vekovým priemerom? Ako je to s technickým vybavením? Ako je to s inovačnou schopnosťou? Koľko tých projektov a výskumných vecí je schopné vysporiadať a aplikovať vo vnútri štátu? Pre koho sa to vlastne tvorí? Treba venovať pozornosť primárnemu výskumu, alebo klásť dôraz na aplikovaný výskum, ktorý prinesie spoločnosti pokrok? Hovorí sa, súkromný sektor nás nefinancuje, štát nech zvýši množstvo peňazí. Aké využitie? Čo za to? To je otázka aj pre tých, ktorí tú spoločnosť tvoria. Východiská sú v absolútnom preorganizovaní vedy, v budovaní nových centier, v spájaní viacerých medzičlánkov aj prierezových článkov do vytvorenia nových centier, ktoré by cez inovácie umožnili rozvoj. Ak hovoríme o vzdelanosti, tak v základnom vzdelaní držíme ešte krok s Európou, v strednom vzdelaní sa začíname od Európy oddeľovať kvalitou, najmä tým, že veľmi veľa bolo venované humanitným organizáciám, menej technickému vzdelaniu, učňovskému programu, profesnému vzdelaniu, ktoré zaniká a je obmedzované v porovnaní s potrebami.
A to bol jeden z pádov Slovenska v 90. rokoch, keď sme povedali: vysoká produktivita, nízka mzdová nákladovosť, a dnes sa pýtame: kde máte tú produktívnu silu, keď ju nemáte, budeme dovážať. Čo sa za posledných 15 rokov deje, v niektorých odvetviach už nie je ani jeden odborník. Ale spoločnosť ich potrebuje. Keď ich nemá sama, skade ich má zobrať? Musí niekoho doviesť, kto sa to naučí a bude to vykonávať. Takže otázka vzdelávania je dôležitý problém, aj podmienky výučby na vysokých školách. Rastie početnosť vzdelanosti, klesá záujem o technické odbory, ide to na úkor prostriedkov, ktoré smerujú do humanitných odborov. Že rastie počet vzdelanosti je dobre, ale že nerastie kvalita, že klesá kvalita, to dobré nie je. Ani jedna univerzita v prvej päťstovke univerzít sveta? Pritom sme všetci dobrí, je to len otázka peňazí, aj náročnosti, aj spôsobu výchovy a vzdelávania, aj systému nadväzovania na celoživotné vzdelávanie, ktorý ešte nie je dotvorený a čaká na to, že spoločnosť naň zareaguje. Takže ak hovoríme o vzdelanosti a vede a aplikovaní vedeckých poznatkov do praxe, sú otvorené pre malých a stredných podnikateľov, pre mnohé regióny, v oblasti inovácií Slovensko len začína hľadať argumentáciu, po nedávnych materiáloch vlády, ale inovácie sú nosným prvkom rozvoja slovenskej budúcnosti, po vzdelanosti druhý faktor, a buď sa ho zmocníme a potom budeme môcť očakávať technologický pokrok alebo nie. Alebo budeme dovážať technológie a s nimi aj technický pokrok a technické poznatky a nebudeme ich mať sami. A potom sme závislí od transnacionálnych korporácií, majú bohaté zdroje, majú technický rozvoj, prídu, zarobia si u nás, dostanú u nás výhodné podmienky, daňové stimuly, ale keď odídu, ostanú sociálne dopady, ekologické dopady a iné na štát. Takže tam budeme musieť tiež dať odpoveď na výzvu, akým spôsobom sa zachovať. Veľakrát si takto povzdychneme, že vlastne budujeme taký socialistický kapitalizmus. Keď ide o zisk, je to vec kapitalistu, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, keď ide o stratu, je to taký veľký prečin, že musíme všetci, čiže socializácia, rozdeľovanie straty na všetkých, aby to nebol veľký deficit, to nejde. Tá zodpovednosť musí byť rozdelená pre všetkých.
Slovensko veľmi zaostáva v oblasti poskytovania verejných služieb. Predovšetkým je to oblasť zdravotníctva. Myslím si, že v celom systéme dochádza k niekoľkým deformáciám. Prvou je deformácia sociálnej a zdravotnej poisťovne. Ak zdravotná poisťovňa mala zastupovať občana v tom, aby mu poskytla náhradnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Dnes začína vstupovať do zdravotných zariadení a tým, že poskytuje a neposkytuje peniaze, plní úlohy Fondu národného majetku. Dostáva niektoré nemocnice do straty, potom keď sú v strate dochádza k ich likvidáciám, vzápätí po niekoľkých týždňoch príde k odpredaju súkromným užívateľom, ktorí stratu doplatia a naraz z mesiaca na mesiac sú ziskové. Toto je deformácia systému. Deformácia je v nákladovosti, že ak v celej Európe sa spotrebováva na lieky 12 %, na Slovensku 36 % nákladov na zdravotníctvo vôbec. Dostupnosť zdravotníckej starostlivosti sa mení. Ak sa kedysi odhadovalo, že celkové náklady na zdravotníctvo budú v ideále dosahovať 110 miliárd korún, že potom už budeme za vodou, ani to ešte nie je celkom vyriešené. Kvalita musí smerovať k iným kritériám a k inému hodnoteniu, preto aj keď si nekladiem za cieľ rozobrať zdravotníctvo ako celok, môžeme povedať, že zdravotný stav obyvateľstva sa v zásade nemení, naďalej zostávajú problémom číslo 1 srdcovo-cievne choroby, problémom číslo 2 sú choroby, ktoré súvisia s nádorovými ochoreniami, potom sú rôzne úrazy a všeobecné ochorenia a so zvyšovaním priemerného veku rastie roztrúsená skleróza, rastú niektoré psychiatrické ochorenia, rastie alzheimerova choroba, parkinson a podobne, ktoré budú vyžadovať v budúcnosti dosť veľké náklady, lebo človek je síce imobilný, neschopný starať sa sám o seba, ale môže žiť ešte niekoľko rokov. A samotné predĺženie veku neznamená znižovanie chorobnosti ale zvýšenie chorobnosti.
Pokiaľ ide o otázky dostupnosti organizácie, vybavenia, deficitu, ktorý existuje, ten deficit je dlhodobý a nebude v krátkom čase odstránený. Bude ho treba riešiť. Spoločnosť nastúpila cestu informatizácie a informatika sa stala bežnou súčasťou života, pozitívna v oblasti firiem, negatívna v oblasti rodín a osobností.
Pokiaľ ide o sídelnú štruktúru Slovenska, je dosť veľa nedorozumení, aká bude jeho sídelná štruktúra ďalej. Treba povedať, že Slovensko sa vytvorilo ako rovnocenná štruktúra vidieka a miest, že v mestách sa naďalej budú koncentrovať mnohé ekonomické aktivity, ale široká dostupnosť nemusí mať za cieľ absolútne vyprázdnenie vidieka. Treba tiež dodať, že rozvoj vidieka je podmienený rozvojom poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, a že pri vyjednávaní ekonomických prístupových podmienok došlo k hrubým chybám v oblasti poľnohospodárstva, čo má za následok, že aj poľnohospodárstvo, aj vidiek upadajú, pričom na vidieku by mohlo pôsobiť veľa malých firiem, spracovateľských firiem. Poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo môže byť nosnou sústavou pre vidiek, nielen z hľadiska ekológie, tvorby prostredia, udržania krajiny, ale aj z hľadiska hodnotvorného. Ak sa pamätáte, kedysi bol hriech povedať tento názor nahlas, bolo povedané, že si všetko dovezieme. Načo budeme sami vyrábať? No len ten dovoz začína byť drahý, na dovozoch prerábame 24 miliárd v potravinárskych podnikoch. V bravčovom mäse máme spotrebu len 20 %, v hovädzom polovicu, v podstate všetko odchádza. Aj teraz sa ešte uvažuje, že by odišlo ešte ďalších, minister musí robiť novú reformu, a je s tým veľmi veľký problém. Najzákladnejší poľnohospodársky prostriedok, ktorý garantoval najväčší zisk po dotáciách Európskej únie, bol mulčovať. Raz za rok zosekať trávu a zobrať dotáciu. To mal byť základ poľnohospodárskej produkcie?
Pokiaľ ide o otázky rozvoja, bude nutné riešiť dopravnú sieť. Ak Slovensko dlhodobo hovorí o tom, že jeho nosná dopravná os budú diaľnice a železnice, nič sa na tejto pravde nezmenilo. Iba to všetko zdraželo a predĺžili sa lehoty. Už dnes je jasné, že diaľnice do roku 2010 nebudú. Budeme dobrí, ak to dokážeme do roku 2018 možno 2020. Prečo to hovorím? V terajšej praxi ľudia zodpovední za výstavbu tohto dopravného systému nezvládli, osobne nezvládli, predinvestičnú prípravu týchto akcií, je veľmi zanedbaná, čaká na svojich riešiteľov. Zmena technológií, ktorá by viedla k zrýchleniu a zlacneniu stavby neprebieha. Najzložitejšie technické úseky sú obchádzané, viď Strečno pri Žiline, niektoré ďalšie, kde treba robiť tunely, pritom technológie sú vyvinuté, známe, len nikto do toho nechce ísť. A môžem mať aj koaličné rady a môžem mať aj rokovania, individuálne presviedčanie, každý uteká od tohto problému. Prečo neviem. Pokiaľ ide o diaľničnú situáciu, zostane nosnou, ale aj priority sa musia pomeniť. Predsa sme hovorili, že Slovensko budeme využívať ako štát, ktorý môže v strede Európy využívať svoju polohu ako dopravný koridor. Ale severné a južné trasy nejdú. Keď zoberieme, koľko rokov sa ide zo Žiliny na poľskú hranicu, veď sme sa tam zaviazali v ´96, že do roku ´99 sme na poľskej hranici. Keď zoberieme východné Slovensko, ako sa mali napojiť Bardejov, Svidník, Poprad, Košice na Miškoltz. Veď sa nerobí nič. Stojí to veľmi veľa rokov. Keď sme hovorili o tom, že budeme dávať prioritu aj východno-západnej trase, tak tým, že sa nedeje nič na východnom Slovensku sme sa dostali do situácie, že Ukrajina povedala, že Slovensko nepovažujeme za tranzitnú krajinu a odkláňa svoje cesty na Poľsko a Maďarsko. Kto na tom zarobí a kto na tom stratí? Ten vývoj treba zmeniť a tie priority treba brať. Je dobré, že ideme diaľnicou z dediny do dediny, ale bolo by lepšie, keby sme išli zo štátu do štátu. Získali by sme podstatne viac. Pokiaľ ide o veľké náklady, ktoré sa venujú diaľničnej výstavbe, vedú k tomu, že sa znižuje investícia do ciest druhej a tretej triedy a rastie zadlženosť Vyšších územných celkov.
Z hľadiska železničnej dopravy, nebude to len nosná os východ – západ, ktorá je teraz dosť mediálne pertraktovaná, bude roky trvať, kým to bude, je to aj modernizácia železníc vôbec, ale aj cena, s akou železnice pracujú. Máme najdrahší železničný zvršok v celej Európe. Nevytvára konkurenčné podmienky, vlastne v tej konkurencii padá. Mali sme dosť dobrú, aj keď nie veľmi početnú lodnú prepravu, riečnu prepravu, prešlo všetko do súkromných rúk, ale bude musieť byť naďalej podporované štátom tak, aby dopravné mechanizmy a obsluha tohto územia bola zabezpečená. Vrátane leteckej dopravy, ktorá sa v súčasnosti nerozvíja, vrátane Bratislavského letiska.
Pokiaľ ide o životné prostredie, pre budúcnosť sa stanú rozhodujúce dostatočné zásoby pitnej vody, Slovensko ich má. Môže využívať, musí zmeniť vodné hospodárstvo. Otázka kvality pôdy, vzduchu klesá. Všetko je, stav je v pohybe k zlepšovaniu, ale nie k spokojnosti. Zmenou týchto systémov môže dosiahnuť rýchlejší pochod.
Z hľadiska informačno-komunikačných štruktúr, stav prebieha, možno s tým vysloviť istú spokojnosť. Veľmi konzultovaná je otázka energetickej výbavy Slovenska, kde spokojnosť nemožno vysloviť, a to z rôznych dôvodov. Nezabúdajme, že to bola prvá slovenská vláda, ktorá pred Černobyľom otvorila prvú atómovú elektráreň v Európe proti všetkým. Prešlo odvtedy 12 rokov a hlásia sa k tomu všetci. Ale vtedy to bola otázka aj energetickej nevyhnutnosti aj politickej odvahy. Nezabúdajme, že to boli ľudia sediaci v slovenskej vláde, ktorí popreli ďalšiu nezávislosť energetiky na jadre. Povedali: máme dosť, čo nemáme, budeme dovážať. Dnes nie je ani odkiaľ, ani veľmi cez čo. Nie sú dobudované systémy. Pri hodnotení plynofikácie, ako politického problému zo začiatku tohto roka, reálne treba povedať, do piatich rokov nie je Slovensko schopné vybudovať iné trasy, iba zabezpečenie prepojenia na Poľsko a Maďarsko by stálo 30 miliárd korún bez toho, aby prešlo týmto potrubím čo len najmenšie množstvo plynu. Ale zdá sa, že pre budúcnosť bude nevyhnutný. Po siedmich rokoch nemožno očakávať nejaké náhradné iné pramene ako tie, ktoré sú v Rusku. Európa sama počíta s tým, že bude zvyšovať podiel plynu a energetických surovín, ktoré bude brať z územia Ruskej federácie, Nabucco a ostatné sa vyvíjajú pomalšie a idú dve (skoršie) obdobia. Využitie vlastných energetických zdrojov, termálnej energie, veternej energie, solárnej energie môže predstavovať doplnok.
Čo je ešte otvorené pre energetiku, je skúsenosť Japonska, ak vedia z odpadu dosahovať 20 % energetických potrieb Japonska, tak môže skúsiť aj Slovensko svoj odpad meniť na energetický zdroj. Tak bude efektívnejšie využitý, aj s väčším prínosom, aj nebude ani taký problém so skladovaním. Energetika okrem nedostatku kapacity v sebe skrýva aj veľký dlh. Napríklad uloženie atómového paliva, ktoré bude treba zabezpečiť, vyžaduje desiatky miliárd korún, aby neohrozovalo životy ľudí. V oblasti plynu: trvalé zásoby a zdroje. Neustále kývanie sa medzi energetickými zdrojmi vedie k tomu, že mnohí strácajú na technickom vybavení. Raz sa zariadiť pre plyn, raz pre elektriku, tak sú oprávnene nespokojní.
Pokiaľ ide o otázky vzdelávania, okrem tých vecí, ktoré som hovoril, bude v oblasti vzdelávania potrebné inak hodnotiť spoločensky pedagóga, ale aj inak hodnotiť vybavenosť škôl. Nemôžeme čakať, že ľudia budú pracovať z lásky k deťom, najmä v kľúčových odboroch, kde ich je absolútny nedostatok. Absolútne inak sa musí Slovensko, ktoré má už teraz obmedzené ľudské zdroje, správať k svojej vzdelanostnej základni, k žiakom. Musí diagnostikou týchto žiakov už v detskom veku dosiahnuť predpoklad výberu a vývoja talentov a venovať sa mu, zhodnocovať ho, nie ho zatratiť v priemernosti. Rozvíjať ho. Každý jedinec schopný posunúť v niečom dopredu, je pre túto spoločnosť zvláštny a vzácny, a tam ho uznajú. Nie v tom, že odíde do zahraničia.
Pokiaľ ide o vzdelanosť, je to prvý základný predpoklad rozvoja Slovenskej republiky. Buď budú naši ľudia vedieť vyrábať toľko alebo viac ako ostatní, buď budú mať poznatky, ktoré budú garantovať, že úroveň technológií môže vo väčšej miere narásť na špičkovú, alebo sa odsudzujeme na zaostalosť. Sami seba. Pre zlú vnútornú organizáciu a zainteresované pozorovanie všetkých strán. Ak sme hovorili o inováciách, chápeme ich ako projekty technologických zmien, ako kombinovanie štátnych a súkromných iniciatív, ako regionálne a odvetvové centrá, ale musia byť k nim vybudované aj vlastnícke práva, ekonomické pravidlá, musí byť jasné definované prostredie a ciele, čo zatiaľ pre inovačné oblasti, aj keď sú nosné, chýba. Ak hovoríme o tom, že Slovensko by sa malo približovať na špicu vyspelých štátov do roku 2030, tak jeho tempá rozvoja by nesmeli v priemere klesnúť pod 3,5 až 4,8 %. To je spodná hranica. Ak sa to nedosiahne, zväčší sa zaostávanie. Čiže tempá rastu Slovenska môžu rásť, ale úmerne k tomu, ako bude pracovná sila, ako bude financovanie, ako bude kvalitná správa, ako budú vytvorené podmienky pre prílev kapitálu. Alebo bude zaostávať do toho roku 2030. To je otázka pre súčasnú spoločnosť.
V oblasti zahraničného a domáceho kapitálu zostávame naďalej na báze podpory domáceho ale aj vytvárania podmienok pre vstup zahraničného kapitálu. Väčšinu rozvoja Slovensko dosiahlo práve priamym vstupom zahraničného kapitálu, aj keď pravda, ich vstup je taký, že vyjednávajú podmienky, správajú sa tak, aby to bolo pre nich ziskom, vláda vyjedná viac alebo menej výhodné podmienky pre to, čo zostane vláde, no a potom, keď to nevyjde, tak idú ďalej a to, čo zostane, zase patrí vláde, a zasa musí tá vláda uvažovať o tom, ako to urobí ďalej. Geografická poloha Slovenska je výhodná, doterajšia skúsenosť je výhodná, zahraniční investori prichádzajú. Ak znehodnotíme a zneistíme ich vlastníctvo, zneistíme podmienky podnikania, budú hľadať riešenie inde. Dnes nie je východiskom lacná cena pracovnej sily. Sú štáty, kde je lacnejšie. Ide o to, aká je kvalita pracovnej sily a schopnosť vyrábať nákladnejšie, sofistikovanejšie a výkonnejšie produkty, ktoré sa predávajú v inej kategórii na trhoch. Tá prvotná etapa presunu montážnych zariadení, skladačiek, tá končí. Nastupuje nová, tvorby vyššej pridanej hodnoty. Samozrejme to závisí od toho, aká bude hospodárska politika štátu a ako bude riešené sociálne usporiadanie.
Pokiaľ ide o oblasť bankových zdrojov je snaha hovoriť o tom, že bankové zdroje na Slovensku sú v poriadku. Boli by sme veľmi radi, keby to tak bolo, a keby nezáviseli dcéry od stavu matiek. Ale v akom sú stave matky, to na Slovensku nikto nevie. Signalizujú, že niektoré investície v strednej a východnej Európe ich ohrozujú, ale miera ohrozenia zatiaľ nie je jasná. Z toho aj povedzme v Maďarsku, v Českej republike, v Poľsku vykrýva oscilácia ich hodnoty meny vo vzťahu k euru. Pokiaľ ide o bankové zdroje, je potrebné povedať, že bez ohľadu na krízu sa vyhýbajú rizikovému kapitálu. Nechcú niesť zodpovednosť a hovoria: riziká nech na seba preberá vláda. No ale aké je to podnikanie bez rizika? To potom nie je banková služba. To je správa peňazí, keď za menší úrok ukladá a za väčší úrok požičiava tie isté peniaze. Aký je to obchod na báze rovnocenných podmienok? Treba povedať, že aj vláda musí znášať isté formy rizika, ale aj banky musia mať stanovené jasné priority a programy, jasne musia byť stanovené aj úrokové sadzby. Pokiaľ ide o funkciu centrálnej banky, zásadne sa mení. Základný problém zostáva pre malých a stredných: ako im otvoriť medzinárodný trh, ako im sprístupniť poznatky, ako umožniť väčší zisk. Nielen otázka zamestnanosti ľudí ako ovplyvňuje z časti voľnú pracovnú silu. Slovensko chudobné na suroviny potrebuje bohatých a vzdelaných ľudí. Veď kedy bude bohaté ako celok?
Pokiaľ ide o otázky vzťahu reálnych miezd a produktivity práce, treba povedať, že aj teraz je rast produktivity práce rýchlejší ako rast priemernej mzdy. Tento trend sa udržiava veľmi dlho, ale od priemernej mzdy sa odvodzujú aj iné náklady, sociálne dávky, tých je 71, je to celé neprehľadné, domotané, štandardy najnižších príjmových skupín. Takže celá sociálna sféra vyžaduje odpovedať aj na túto tendenciu, ktorá síce umožní ekonomike rozvíjať sa, ale súčasne plodí nové problémy. Pokiaľ ide o rast miezd, v súčasnosti v období krízy hovoria odborári udržať rast zamestnanosti ako prvoradý cieľ, ale tento rast reálne ešte do toho roku 2030 bude zaostávať za rastom miezd v západnej časti Európy.
Jeden z komunikátorov politiky je mediálna politika. A otázka je: má Slovensko vlastnú mediálnu politiku? Nie sú náhodou deformované niektoré verejnoprávne inštitúcie? Nevytvára sa príliš veľká priestorová a časová danosť pre bulvarizáciu žurnalistiky a mediálnej politiky vôbec? Nevytvára sa v mnohých médiách priestor pre samoreprodukovateľnosť názorov, keď redaktor si problém vymyslí, vyrieši, aj vyhodnotí ako (najlepší). Nevytvára sa tu systém monológu médií samých so sebou pred médiami? Nedostávame sa do situácie, že tak ako časť spoločnosti ohrozená korupciou, je aj časť mediálnej slobody ohrozená korupciou? Nedostávame sa do situácií, že je možné médiá zneužiť i na manipuláciu. Všetci novinári žiadajú, aby mali svetových politikov, svetových podnikateľov. Môžeme mať aspoň troch svetových žurnalistov? Troch, netreba viac, ktorí by akceptovali vo svetových médiách. Alebo aspoň jedného. Pokiaľ ide o otázky nových médií, postavenie týchto médií, nástup nových médií je postupný, stále viac internet vytláča printové médiá. Potom, keď bude celosvetovo dostupnejší, bude rovnaký prístup k informáciám v celom svete? Získavanie informácií si už nevyžaduje sedieť pred televíznou obrazovkou.
Tieto cesty sú technicky známe, mnohé štáty už na ne nastúpili, Slovensko zatiaľ na ne čaká. Takže dámy a páni, aj my sami, aj obraz o sebe, dávame a vypovedáme sami. Záver, ktorý zo všetkých štúdií je, a všetci, ktorí na tom robia: bez ohľadu na rôzne problémy, ktoré hýbu svetom, môžu priniesť priority, posun k pólom a podobne. Základná otázka pre Slovensko: dokáže svojich občanov náležite vzdelať? Dokáže svojich občanov náležite spojiť za ciele tejto spoločnosti, integrovať ich a zjednotiť v tom, čo je pre ne zásadné? Dokáže získať spojenectvo a priateľstvo tak, aby získalo prístup k zahraničným zdrojom a investíciám pre svoj vnútorný rozvoj? Ak áno, naplní sa želanie a požiadavka na dôstojní život občanov nášho štátu?
Slovensko bude úspešné. Ak by v tom zaostalo, má aj vinníka. Ale hovoríme o tom preto, aby bol úspech, nie zodpovednosť za nedostatky. Úspech, ktorý treba členiť ako spôsob myslenia celej spoločnosti. Byť úspešní. Byť jednotní, byť spolu, mať spoločný cieľ, hľadať v sebe jednotu, v rôznom ale spoloční. A táto nová predstava a nové posolstvo je vízia Slovenska v budúcich dvadsiatich rokoch. Ako, akými cieľmi budú upresňovať politické strany vo svojich politických programoch, niečo nám povedia vedci, len musia menej myslieť na seba, viac na spoločnosť, niečo získame ako skúsenosti iných a poučme sa na ich skúsenostiach. Ak niečo bude treba, začať môžeme odznova.
JUDr. Vladimír Mečiar
predseda ĽS - HZDS
Pre ĽS – HZDS je typické, že od svojho vzniku stále pracuje s víziou a chce predstavovať víziu spoločnosti nie ako návod, ale ako predmet do diskusie, pričom si ho neponecháva pre seba, ale dáva ho k dispozícii celej spoločnosti na úvahu. Nerobíme si nárok na kompletnosť, presnosť, ale v každom prípade také usporiadanie, ktoré urobí pre slovenskú spoločnosť nevyhnutnou diskusiu o jej základnom smerovaní, o etape transformácie od socializmu k demokracii, k trhu, k slobode. Od ukončenia etapy integrácie do všetkých štruktúr, ktoré boli na Slovensku zaujímavé, je otázka ako ďalej. Otázku ako ďalej zdôrazňuje aj kríza, ktorá existuje ako kríza ekonomická, finančná, hospodárska a treba povedať, že aj politická. Aj keď sa zatiaľ veľmi nezdôrazňuje, ale sama o sebe znamená, že veľa z doterajších modelov sveta zlyhalo, aj preto, že nemali dostatočnú legitimitu na riešenie problémov, aj preto, že vývoj v mnohých oblastiach išiel mimo medzinárodných inštitúcií, ktoré neboli schopné ho ukontrolovať. Táto základná otázka pred nami hovorí, že existuje množstvo problémov, ktoré presahujú hranice štátov, a keď presiahne hranice štátu a týka sa veľkej skupiny štátov, stáva sa globálnym.
Patrí sem veľmi veľa vecí z oblasti hospodárskej spolupráce, z realizovania finančného trhu v celom svete, ktorý viac či menej sa dotýka každého. Samozrejme, že tieto trendy, ktoré existujú, vyvolávajú rôzne reakcie vo svete. Aj diskusie medzi chudobnými a bohatými, a to nemyslím len vo vnútri spoločnosti, ale aj chudobnými štátmi a bohatými štátmi, chudobnými kontinentami a bohatými kontinentami na rozdelenie vlastníctva, ale vyvolávajú aj isté pozitívne prínosy pre všetkých, predovšetkým v oblasti vzdelanosti, v oblasti obchodu, v oblasti vedy, v oblasti informatizácie tým, že ju prenášajú ako základný atribút pomoci všetkým. Samozrejme, že pri terajšom usporiadaní a obzvlášť v období krízy sa preukazuje, že toto usporiadanie sveta naráža aj na nedostatky v usporiadaní globálnych autorít. Za tieto globálne autority považujeme Organizáciu spojených národov, ktorá veľa hovorí ale menej môže, aj Medzinárodný menový fond, ktorý legitimuje všetky nedostatky, ktoré sa v systéme financií sveta vyskytujú, aj Svetovú obchodnú organizáciu, aj OECD. Oprávnene sa preto očakáva, že ak sa má globálny trh z globálneho chaosu a globálnej dediny premeniť na organizované spoločenstvo, bude musieť v najbližších rokoch spoločnosť, nielen naša ale celosvetová civilizácia, riešiť aj otázku tzv. globálnej vlády a postavenia v nej. Došlo k zániku bipolarity, svet začal byť monopolárny, ale aj tento systém priniesol pozitíva ale aj množstvo negatív, a v rámci svojich pravidelných cyklov smeruje k multipolarite, a to nie je len otázka krízy ale aj otázka vývoja mnohých štátov, rozdelenia pôsobnosti vo svete, kde napríklad Čína, India, Brazília vystupujú s veľkou ekonomickou silou, s politickým vplyvom, ktorý chcú dosiahnuť a treba hľadať spôsob, ako im tento priestor vytvoriť. To isté platí aj pre Rusko ako štát, ktorý môže byť o pár rokov v Európe hospodársky najsilnejší.
Pokiaľ ide o vlastný vplyv Slovenska, v týchto inštitúciách začleňovaním vzrástol vplyv Slovenska. Pravda, nie sme tým, kto bude tento vývoj určovať, skôr sme v týchto inštitúciách chudobným príbuzným, ale aktívnym, s právom využiť svoje postavenie, či už v Organizácii spojených národov alebo v iných inštitúciách, Slovensko dosahuje postavením úspechy, aj keď nie je a nebude globálnym hráčom. Skôr bude vlečeným ako tým, ktorý by mal určovať. Samozrejme, že ak hovoríme o procesoch, do ktorých civilizácia vstupuje, tak aj preto, že sme sa postavili na stranu spoločností otvorených svetu s obrovským vplyvom medzinárodného práva, medzinárodných inštitúcií, ale aj obchodu do života Slovenskej republiky, a od toho, ako sa vyvíja toto prostredie okolo nás závisí aj vlastný vývoj štátu, aj jeho vnútorné usporiadanie, ale aj ekonomická a sociálna úroveň ľudí. Preto prispôsobenie sa týmto trendom je jedným zo spôsobov ako prežiť budúce obdobie. Je to otázka nie na pohodlnosť, je to otázka pre nevyhnutnosť, aj preto budeme hľadať odpoveď všade tam, kde sú zdroje odpovedí a kde takéto zdroje odpovedí majú.
Ak hovoríme o nevyhnutnosti usporiadať svet po novom a vychádzať z oblastí krízy, tak v oblasti politiky je to predovšetkým postavenie v Organizácii spojených národov, kde bolo viacero návrhov na reformy, ale tie reformy sa nerealizovali. Nemôže zostávať v pozícii diskutujúceho, musí prevziať viac zodpovednosti za medzinárodné právo pri ochrane ľudských práv i za bezpečnosť sveta. Pod bezpečnosťou nerozumieme len vonkajšie konflikty a ohrozenia, ale aj tie, ktoré garantujú bezpečnosť aj v existencii a udržateľnosti rozvoja ľudstva. Pokiaľ ide o politické usporiadanie, monopolárne – plodí nové konflikty, bipolárne – dáva priestor vtiahnuť do svetového diania tých, ktorí rýchlym napredovaním, rastom a množstvom ľudskej sily po takomto usporiadaní volajú a pomaly po ňom siahajú.
Z hľadiska krízy, ktorá v súčasnosti prebieha, možno povedať, že začala sa prejavovať v oblasti financií, a to predovšetkým na území USA. Posúdiť liečbu je dosť ťažké, keď nemáme stanovenú diagnózu. V podstate systém, ktorý liberalizované teórie vytvárali v okolí bankovníctva bol, aby banky nepodliehali politickej kontrole, aby tak nedošlo k znehodnocovaniu peňazí, ale tým, že nepodliehajú politickej kontrole prišli k stavu, že nepodliehajú žiadnej kontrole. Systém matky a dcér viedol k tomu, že vlastne iba štát, na území ktorého sa nachádza matka, má aké také relevantné informácie o spoločnostiach pôsobiacich na jej území. Čiže ak aj hovoríme o kríze, že sa prejavuje, rozsah tejto krízy vlastne nie je známy. A pretože sa pracuje s veľkou neznámou, existujú najrôznejšie prognózy ako v každom období neistoty od tých, ktorí vidia katastrofické scenáre až k tým, ktorí hovoria nič sa nedeje, za pol roka je všetko v poriadku a všetko naspäť ako bolo. Pravda je niekde inde. Príčina krízy nie je len v tom, že nedostatok kontroly v bankových systémoch USA ale aj inde na území sveta viedlo k tomu, že sa pracovalo s fiktívnymi sumami, s fiktívnymi peniazmi, s fiktívnymi cennými papiermi, až to narazilo na istú bariéru, že spoločnosť položená na konzume a spotrebe pracovala na dlh a spotrebovávala sama viac ako vedela vytvoriť, ale viedlo to aj k tomu, že samotný obeh peňazí a regulácia trhu, ale aj hodnotové vyjadrenia výmeny tovaru sa dostávala do vnútornej krízy. Základným svetovým platidlom bol a stále je dolár. Jeho hodnota dlhodobo klesá a samotní odborníci peňažníctva USA priznávajú, že dolár nie je krytý v celom objeme aktívami USA. Dnes sa 75 % zahraničného obchodu robí v dolárovom vyjadrení, a ako ochranný mechanizmus používajú rôzne spoločenstvá používajú prechod k inej mene, napríklad Európania si zvolili ako svoje vnútorné platidlo euro a majú ambíciu, aby bolo svetovou menou, Rusi, Číňania odmietajú viesť obchod v dolároch, niektoré arabské krajiny chcú obchod s naftou preniesť na iné meny a podobne, čiže začína tu otázka zhodnocovania tohoto univerzálneho a uznávaného medzinárodného platidla jeho ďalšieho vývoja. Od toho sa odvíja dostatok zdrojov v bankách, od toho sa odvíja proces investícií, inovácií, ozdravovania jednotlivých odvetví a celých firiem, ktoré sú závislé na svojom aktívnom položení na trhu, schopnosti udržať svoj obrat, výkonnosť, technickú obnovu a funkčnosť vôbec. Takže ak pozeráme na túto krízu, nie Slovenskom bola vytvorená, ale každá vláda a každá politická strana, každá organizovaná inštitúcia na Slovensku má za úlohu nielen skúmať príčiny ale odstráňovať následky, tak ak kríza je, nemusí mať negatívne dopady a veľké obete. Povedať, že sa nič nebude diať, nie je možné, ale je nevyhnutné zmierňovať dopady. A nakoniec každá kríza znamená nový začiatok.
Takže berme ju aj tak, že pri správnom hodnotení vývoja je možné zachytiť tie trendy, ktoré v najbližších rokoch rozhodnú o civilizačnom postupe, Slovensko aj v období krízy by malo byť nielen pasívne dotknuté, ale v aktívnej pozícii vyhľadávania ciest a nosných odvetví, ktoré pre budúcnosť k tomuto povedú. Pokiaľ ide o hospodárske odvetvia, zatiaľ vidíme, že niektoré obmedzujú produkciu, dotýka sa to automobilového priemyslu, priemyslu železa, niektorých iných, kde dochádza ku kolísaniu odbytu v istej kríze výroby, ale aj tým, že klesá dopyt. Dopyt klesá v USA, klesá na iných častiach územia sveta, a tam je jasné, že zásahy pôjdu hlbšie. To neznamená, že nebudú autá, to znamená, že bude iné technické, technologické usporiadanie tohto dopravného systému, aj s inými skutočnosťami, aj v otázke technológie, v oblasti technického rozvoja, aj v oblasti náročnosti na zdroje. Schopnosť zachytiť tieto trendy vedú k nutnosti tých, ktorí pracujú v oblasti hospodárskej politiky, denne hľadať analýzy a hľadať to, čo nájsť môže vyviesť. Zatiaľ sa zdá, že pre Slovensko by to mohli byť nanotechnológie, biotechnológie a informatika. Tam, kde by sme boli dobrí. Orientovať sa iba na jeden druh podnikania, je príliš, príliš rizikové. Také riziká si Slovensko dovoliť nemôže.
Pokiaľ ide o otázky sociálnych dopadov tejto krízy, je bezpochyby, že to prehĺbi vnútornú diferenciovanosť spoločnosti, zamieša aj status mnohých bohatých, budú chudobní, ale mnohí chudobní budú mať problémy s existenciou. Na ktoré musí byť spoločnosť pripravená a riešiť vlastnú podstatu bytia pre mnohých.
Pokiaľ ide o možné konflikty, aj tí, ktorí sa zaoberajú otázkami východísk krízy a dopadmi, aj keď predpokladajú, že to povedie k rozvinutiu kriminality, terorizmu a podobne, čo je otázka odpovede pre celé ľudstvo, nevylučujú odborníci ani obchodné vojny, ani konflikty, ani snahu mnohých centier využiť túto situáciu na upevnenie svojho postavenia vo svete. To všetko je predmetom diskusie a vývoja, my ho berieme do úvahy a stále analyzujeme. Naším záujmom je, sme začlenení do systémov NATO a Európskej únie, aby tieto európske a svetové inštitúcie dávali záruky, istoty pre Slovenskú republiku, ale súčasne je naším záujmom, aby nevznikali nové bloky, aby mierový proces pokračoval ďalej. Aby zostal celý systém utvárania novej Európy otvorený aj pre integrovanie, aj pre kooperovanie. Aby nebol uzatvorený a nikto nemal pocit ohrozenia. Nakoniec i to, že sme v NATO nevylučuje, aby prechodne, medzi niektorými štátmi, vznikali napätia a aj konflikty. Politika musí byť zameraná na prevenciu, a podľa toho slovenská politika musí existovať. Boli prípady v minulosti a nemôže povedať o tom spoločnosť ani dnes, že sú riziká v budúcnosti vylúčené. Z toho vyplýva aj niektorý odlišný postoj Slovenska k niektorým udalostiam, povedzme na Balkáne a v iných častiach.
Z hľadiska Európskej únie, jej vznik nechápeme len ako úsilie humanistov dokončiť euro, ale existencia Európskej únie bola ovplyvnená veľmi silným a dominujúcim americkým trhom. Európska únia je podmienená ako nevyhnutná odpoveď na silnejúci ázijský trh, ktorý viac či menej má dopady na jeho ekonomiku, na jeho výrobnú sféru a núti k iným hospodárskym aktivitám, ktoré by mali využiť možnosti Európskej únie produkovať tovary a zvýšiť. Samozrejme, že Európska únia je regionálnym centrom, nie svetovým centrom. Vytvára pre nás príležitosť pre voľný pohyb kapitálu, tovaru, osôb a služieb, Slovensko v integrácii pokročilo a vytvorilo aj základňu pre menovú úniu. Čím sa euro stáva našim vnútorným platidlom, je vnútorným platidlom Európskej únie, ale má ambície stať sa aj svetovým platidlom. Pravda, sú pochybnosti o tom, či sa to podarí. Pochybnosť je dobrá na to, aby sme sa utvrdili v správnosti cesty, ale nie na to, aby sme ju prijali za základ pre svoje rozhodovanie a podliehali im.
Pokiaľ ide o otázky prijatia eura a menovej únie, sme v etape, keď po prijatí sme nadšení z kroku, ktorý sa podaril, oprávnene ho vláda hodnotí ako úspech, ale má aj isté dopady na vnútorné správanie tohto štátu. V podstate vláde zostali k dispozícii len dva hlavné nástroje, a to je rozpočet a dane. Používať kurz nemožno. To už je vec širšieho rámca. To znamená, že garantuje stabilitu, ale jeden z doterajších nástrojov riešenia vzťahu vnútornej a vonkajšej politiky odpadol. Samozrejme, tým rastú aj nároky na (oddlženie) deficitu a podobne. Tým rastú aj nároky na otázku cenotvorby, aktivity v dovozoch a vývozoch, reakcie na susedov, ktorí istým inflačným trendom zlacnievajú na spotrebných tovaroch pre našich občanov a umožňujú vývoj. Napriek tomu je vstup do eura aktívnou pozíciou. Reagujeme v tomto prípade na síce len zákulisne vyslovené ale predsa len existujúce obavy u nášho suseda v Českej republike, že ak štát s nižšou ekonomickou výkonnosťou príjme vyššiu hodnotu ceny odsudzuje sa k dlhodobému zaostávaniu. Chceme povedať, že to je možné len vtedy, ak zlyhá subjektívny faktor a nebude schopné politické vedenie využiť vytvorený priestor na intenzifikáciu ekonomického rastu. Ak tento priestor bude efektívne využitý, nemusí sa tento jav prejaviť v hospodárskom postavení štátu, ale naopak sa ukazuje, že ak by Slovensko vedelo ako sa správne správať v tomto období, mohlo by podľa odhadu Akadémie do roku 2030 dosahovať 90 % výkonnosti štátov Európskej únie, ktorú budú oni dosahovať v roku 2030. To znamená podstatne väčšiu ako teraz. Ani do obdobia 2030 sa nepredpokladá úplné vyrovnanie, ale otvorí sa cesta k tomu, aby intenzívnym pohybom sme tento priestor využili. Ak hovoríme o subjektívnom faktore, to znamená kvalita politického manažmentu štátu, schopnosť občanov zjednocovať sa, schopnosť spoločnosti ako celku prispôsobiť sa týmto novým trendom.
Pokiaľ ide o Európsku úniu, má aj svoje protirečenia, ktoré vyžadujú odpovede a hľadá ich veľmi ťažko. Predovšetkým otvorenie trhového priestoru a menovej únie znamená požiadavku na vyššiu organizáciu, a požiadavka na vyššiu organizáciu predpokladá politické dohody. A dnes môžeme povedať, že politické rozhodovanie v Európskej únii brzdí reálnejší a rýchlejší rozvoj tejto únie. I to, že sa hľadá za každú cenu dohoda. Stráca sa obrovské množstvo času a možnosti rozhodovania.
Ako ďalej Európa? Pre budúce obdobie. Nemôžeme nevidieť, že Európska únia síce otvorila priestor pre oblasti, ktoré som hovoril, ale súčasne nenašla model ako urýchliť vedecko-technický rozvoj v Európske. Zaostávanie v niektorých oblastiach je viac ako 20 rokov oproti USA. V dosahovaní špičkových technológií, špičková organizácia a istý trend k tomu, aby plnila dôležitejšiu úloh v tomto smere vo svete, je stále ešte spomalený. Viac sa rozpráva ako sa robí. Treba povedať, že Európa sama má svoj problém so sebaidentifikáciou ale aj so svojimi hodnotami, aj so svojim sociálnym systémom. Bolo množstvo politikov, ktorí už keď sme podávali prihlášku do Európskej únie, takisto ako pri prijatí, nám hovorili: Vitajte vo vymierajúcej Európe. Kde nevie vyriešiť svoj sociálny problém, kde nevie vyriešiť pozitívnu motiváciu ľudí k vyššej výkonnosti. A to sú otázky, ktoré slovenská spoločnosť má brať na vedomie ale nie sa im prispôsobiť. Európa si mnoho problémov rieši migráciou a vlastne aj migrácia zakladá množstvo vnútorných konfliktov v jednotlivých spoločenstvách západnej Európy s tým, že síce dochádza k pohybu a prílevu pracovnej sily, ale každý si nesie so sebou znaky svojej kultúry a výlučnosti, a vytvárajú vo vnútri spoločnosti kompaktné, ťažko zlúčiteľné spoločenstvá, hľadajúce a potrebujúce potvrdiť vlastnú identitu. Aj na toto bude musieť Slovensko hľadať svoju odpoveď a Európa si svoju odpoveď má dať.
Pokiaľ ide o budúce postavenie Európy a globálneho sveta, sú také názory, jedni tvrdia, že euro-americká spolupráca sa prehĺbi až kdesi na hranici euro-doláru, druhí vravia, že nie. Nie je moja úloha posúvať svetadiely a pohyb vo svete. Je len otázka, že treba hovoriť, že tieto názory existujú a rozoberajú sa. Európa má problém aj s hľadaním svojich energetických zdrojov a energetických centier. To sú kroky, na ktoré v primeranom čase bude musieť aj celý svet, aj Slovensko, odpovedať.
Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, jej perspektíva závisí od toho, aká bude súdržnosť ľudí, ktorí tu žijú. To znamená, societas = spoločnosť, ako sa dokáže zjednotiť, rozdeliť a pohybovať za cieľmi, ktoré Slovensko bude musieť v krátkom čase realizovať. Je veľa vecí, ktoré Slovensko posúvajú do rôznych polôh, aj do rizikových. Ak pozeráme na to, čo sa deje vo svete, ak sme prešli pri zakladaní národného štátu polemikou o tom, či je národ dielom moderným alebo nemoderným, tak jednou z vecí, ktorá garantuje prežitie, na ktorej sa zhodujú odborníci z celého sveta, byť viac národný, byť viac občiansky, cítiť väčšiu spätosť a vnútornú integritu s týmto štátom, s týmto územím, s touto kultúrou. To je záruka prežitia. Hľadať a potvrdzovať denne tento model, to nie je úzky nacionalizmus vylučujúci iných, je to ochrana pred globálnymi vplyvmi na začleňovanie sa a potvrdzovanie vlastnej identity, nestratiť identitu no pritom dokázať prijať tieto globálne vplyvy.
Pokiaľ ide o otázky národnej kultúry, kultúrneho vývoja Slovenskej republiky, istých psychosociálnych faktorov, ktoré sú vlastné občanom žijúcim na území tohto štátu treba a všetky pozitívne rozvíjať. Pravda, stav našej spoločnosti prináša aj množstvo negatívnych javov.
Pokiaľ ide o stabilitu Slovenskej republiky a stabilitu tejto spoločnosti v týchto obdobiach, bude závisieť od stability politického systému ako celku, deštrukcia systému, vnucovanie politických konfliktov v období, keď poradie priorít je iné, nie je v záujme spoločnosti. To neznamená, že tu nebudú fungovať demokratické mechanizmy, a že nebude striedanie vlád, parlamentu, občiansky výber a podobne. Ale vždy má smerovať konštruktívne k veci a nie k samoúčelnému zápasu politických strán a subjektov o moc, pretože potom prídeme o veľa mnohí. Takže pre Slovensko tak či tak je otvorená cesta pre kooperáciu rôznych v jednote a tá jednota musí byť záujem society celého Slovenska. Je chyba, že ak do roku 1998 sa v otázke národnej politiky považovali za nemoderné, dnes aj v tejto vláde nie je národná politika definovaná vôbec. Slovensko musí definovať aj vo vzťahu k vnútru, k utváraniu novej občianskej jednoty. Samozrejme, aby sme hovorili o takejto jednote, musíme brať do úvahy, že tu existujú aj menšiny, a Slováci a menšiny musia hľadať spôsob ako sa zjednotiť v jednej spoločnosti, nie ako si vnucovať vzájomný zápas. Ak bude etnický zápas nadradený zápasu sociálnemu a občianskemu, znamená pre Slovensko brzdu a nežiadúci konflikt. Toto si Slovensko dovoliť nemôže. Preto by pôsobenie strán malo vychádzať zo zásadného atribútu a z toho, čo nás všetkých spája, všetci sme občania Slovenskej republiky. Všetci bez rozdielu, všetci tu máme rovnaké práva, a vzhľadom k menšinám, osoby patriace k menšinám majú vyšší stupeň ochrany. Platí to predovšetkým pre menšinu maďarskú, kde politika Slovenska, ktorá uráža pre príslušnosť k tejto menšine, je politika nezodpovedná, ktorá nemá miesto na slovenskej scéne, ale ani nacionalizmus vracajúci sa 200 rokov k uhorskej politike, ktorá bola chybná a viackrát skrachovala, nie je východiskom pre politiku alebo strany, ktoré práve na báze ohrozenia menšiny chcú vytvárať svoju politickú základňu a vstúpiť do politického systému.
Okrem maďarskej menšiny je ešte viac problematická rómska menšina. Musíme zobrať do úvahy, že u Rómov sa prejavuje v oblasti populačnej politiky podľa štatistického prieskumu niekoľkých rokov 6 krát väčšia natalita ako u ostatných, že je tam najväčšia chorobnosť i najmenšia vzdelanosť, najvyššia kriminalita, najťažšia adaptabilita na nové prostredie a najviac nezamestnaných. Aj keď sa Rómovia hlásia väčšinou k národnosti slovenskej alebo maďarskej, len malá skupina sa hlási k rómskej identite, treba povedať, že spoločnosť, ktorá zatvára oči pred hĺbkou tohto problému, si zakladá budúce napätie a budúce veľké dlhy. Slovensko musí iným spôsobom a aktívnejšie riešiť túto situáciu. Zdá sa, že po mnohých experimentoch, tokoch peňazí, z ktorých sa mnoho stratilo mimo rómskej menšiny, by riešením bolo radikálne generačné riešenie vyňatia detí z prostredia slumov, umiestnenia v internátnych školách, ktoré by im umožnili aj riadnu výživu, výchovu, pracovné, sociálne návyky, a ako dospelým by im pomohli zaraďovať do sociálneho prostredia. Ostatné prehlbuje tento stav a zhoršuje výhľady na jeho riešenie. Aj keď do zákona sme dostali, že takýto stav je v právnom poriadku Slovenskej republiky možný, v politických rozhodnutiach sa ho každý bojí. Ale odkladá si a zväčšuje budúci problém. V podstate tým, že v mnohých oblastiach odchádzajú najvzdelanejší ľudia, tak tí, ktorí tam zostávajú nie sú schopní sami sebe pomôcť. A tento proces prebieha aj u rómskej menšiny. V mnohých oblastiach je vylúčená či z bývania, či z práce, či zo sociálnych kontaktov. Toto si Slovensko dovoliť nemôže. A nemôže si to dovoliť ani preto, že ak chce ísť ekonomicky ďalej dopredu, musí mať na to dostatok pracovnej sily. Posledných 8 rokov viedlo k tomu, že v zahraničí bolo takmer 300 000 ľudí, viac ako 200 000 je aj dnes. Ak sa má zväčšiť výkonnosť, musí sa zväčšiť aj počet ľudí pracujúcich v ekonomike. Nadnárodné spoločnosti, ktoré sú tu a ktoré majú permanentný hlad po kvalifikovanej pracovnej sile, ak nenájdu u nás, tak ju dovezú z vonku. Čiže to, čo hovoríme, že je dnes v štátoch západnej Európy, to isté máme za chvíľu na Slovensku. Prijatím migrantov, integráciou migrantov do tejto spoločnosti a správanie sa ohrozí spoločnosť. Tá otázka bude, ak nedokáže spoločnosť zareagovať inak.
Pokiaľ ide o Slovensko, je mimoriadne ohrozené zlou populačnou politikou. Prosím, aby sa ohrozenie chápalo tak, že je našou radosťou, že sa zvyšuje dĺžka života mužov aj žien. Ľudia v starobe majú nárok na dôstojný život, majú nárok na začleňovanie. A že ich bude viac - v tom nie je problém, aj keď sa zdá, že o pár rokov bude viac ako ¼ ľudí z produktívneho veku v dôchodku. No asi 40 % populácie by malo ekonomicky utiahnuť celú spoločnosť. A toto percento bude klesať. Ak sa mu má reálne zabrániť, tak pre nás nie sú východiskom sociálne modely anglosaské, nie sú východiskom tradičné európske modely, ale Slovenská republika sa musí zaoberať nie tým, čo s dôchodcami, ale zaoberať sa čo s obnovením populačných prírastkov. V novom smere sa kritizuje Husákovská politika, ktorá jednoznačnou podporou rodín viedla k tomu, že naraz prišla jedna veľká populačná vlna, ale stály úpadok a znižovanie počtu, a tie úvahy odborníkov k tomu, o koľko klesne počet obyvateľov Slovenskej republiky, sú hrozivé. To nie je východisko.
Východiskom musí byť taká politika štátu, ktorá začne podporovať populačnú politiku a od nej sa potom dostaneme k tomu, či je zdravá a či starne alebo nestarne celá populácia Slovenskej republiky. Pretože ak vývoj pôjde ďalej týmto tempom, že by neboli mladí ľudia, a že bude nutné vytvoriť zdroje aj na zabezpečenie sociálne, zdravotné pre generáciu starších, logicky to povedie len k tomu, že tú staršiu generáciu to bude ďalej vťahovať do výrobného procesu a predlžovať im priemerný vek odchodu do dôchodku. K zmene životného štýlu v týchto rodinách. K zmene rozsahu sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Ak Slovensko nechce ísť touto cestou, je najvyšší čas počnúc rokom 2010, zmeniť celú koncepciu sociálnej politiky na koncepciu obnovy ľudských zdrojov, zmenu hodnotového systému, zmenu spôsobu života. Ak uvažujeme v čom je, že dochádza k populačnému poklesu, nie je to v zdravotnom stave obyvateľstva, je to v zmene spôsobu života na konzumný. Každý osobný konzum, alebo veľká časť, nadraďuje nad osobný rozvoj, ale tým aj rodinný rozvoj, populačný rozvoj. Mať dieťa, veď to je problém, veď to stojí peniaze, Samozrejme. Ale chce každý pokračovať vo vývoji, svojom osobnom, rodu, genofondu tým, že ho utne a prestane ďalej rozvíjať? Aké cesty otvorí spoločnosť na to, aby sa sociálna politika v absolútnych hodnotách zmenila? Zatiaľ treba začať takto rozmýšľať. Riešenia potom prídu. Má to mnoho odporcov, ktorí tvrdia, že treba všetko nechať na prirodzený vývoj, ale vývoj nie je prirodzený, je deformovaný. Takže reagujeme na deformované hodnoty života.
Pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť, stretávame sa s tým, že základná miera jej hodnôt, napriek pôsobeniu politiky cirkví a iných, stále zostáva na úrovni budovania spoločnosti konzumu, t.j. ži a uži, nie ži a vytvor niečo, ale užitie sa stáva zmyslom. Propaganda, reklama, podniky, ktoré produkujú a hľadajú odbyt produkcie, nabádajú človeka: aj sa zadlž, všetko majú, len konzumuj. Aj porovnanie hodnôt sa nedeje na báze, kto dokáže aký je človek, ale na akej úrovni konzumuje. A tak sa potom aj rodiny delia na tie, ktoré konzumujú v luxuse, ktoré v priemere a väčšina rodín v hlbokom podpriemere. Tých pár percent naviac vedie k tomu, že do 80 % sa dostáva do negatívnej situácie. Je otázka, kedy ľudia sami v sebe pochopia, že ak má dosiahnuť zhodnotenie v živote, musí zhodnocovať svoju schopnosť produkovať, svoju vzdelanosť, svoje vnútorné hodnoty, musí okolo seba produkovať a reprodukovať svoj život, zachovanie života, musí sa vracať naspäť k životu, k rodine, alebo aspoň k stabilizácii podmienok pre výchovu, výživu a vývoj detí. Tváriť sa, že sa nič nedeje nemožno.
Pokiaľ ide o otázky hodnotového systému vôbec na Slovensku, treba ho hodnotiť ako krízu, do centra pozornosti sa nedostávajú ľudia, ktorí niečo vytvoria, zbytočne je slovenský učenec Milan Melník vedec sveta, keď celebrite stačí, aby jej vypadol prsník z podprsenky a je známejšia po celom Slovensku. Alebo keď nejaká polo miss ukáže nohavičky a noviny sa idú roztrhať, čo propagujú toto je ono. Rôzne súťaže, ktoré nehovoria o oceňovaní ľudí na základe talentu, tvorivosti a podobne. Vytvára sa obraz úspešnosti a bohatstva - pracovný úspech je len otázkou šťastia nie tvorby. Prispôsobovanie sa vzorom násilia, sexizmu ako spôsobu myslenia, množstvo neúctivých prejavov k vlastníctvu, hrubých a neúctivých prejavov k človeku, to všetko vyžaduje iný hodnotový systém. To, čo spoločnosť produkuje je konfrontované s tým, čo každý deň vidí, a ten obraz, ktorým sa mu to podáva, sa mu podáva zo značnej miery aj v médiách. Vytvára sa tak unifikovaný model zábavy v celom svete, keď pozeráte televízor, či už pozeráte Bratislavu, alebo pozeráte Peking, alebo inú televíziu, všade vysielajú rovnakú zábavu, rovnaké scény, rovnaké programy, rovnaké akoby autentické ale myšlienkovo vykradnuté, neobohacujúce človeka o skutočné hodnoty, akoby sa ľuďom približovali ale v skutočnosti idú mimo nich. Premiéra násilia, a to nielen násilia človeka voči človeku, ale aj človeka voči žene, úcta k priekupníkom drog, úcta k povaľačom, heroizácia hrdinov vo väzeniach vytvára akoby obraz spoločnosti, v ktorej ten, kto je čestný, poctivo pracuje, ženie dopredu pokrok, stará sa o rodinu, je vlastne nemoderný. Ale veď to je zvrátené, takto to nie je možné. A v tomto hodnotovom systéme celá spoločnosť, aj s pomocou cirkevných organizácií, aj s pomocou iných organizácií, sa musí vracať k inému modelu myslenia. Veď aby sme sa dostali do situácií, že všelijaké celebrity budú určovať mienku, mnohokrát pochybní propagátori budú určovať verejnú mienku, tak sa dostávame niekde inde, a spoločnosť ide hlboko pod korene svojho poznania toho, čo je nevyhnutné a toho, čo je hodnotou. Samozrejme, keď hovoríme o rizikách, to je nielen riziko toho, že ľudia stratia identitu a vzťah k svojej spoločnosti a svojmu štátu, ale je to aj riziko korupcie a kriminality. Treba otvorene povedať, že miera korupcie v rozdeľovaní verejných fondov, je jedna z najvyšších na Slovensku a najväčším rizikom pre korupciu vôbec a najťažšie odhaliteľným. Kriminalita nemá klesajúci ale rastúci trend. Vplyv záujmových skupín na tvorbu politiky rastie. Nemôže nás uspokojovať, že v takejto spoločnosti je pár brzobohatých?
Ekonomika pohybujúca sa v šedých a čiernych číslach napriek všetkému, čo sa od roku 1993 povedalo, má rastúci trend. Spoločnosť patrí všetkým, je to spoločnosť všetkých občanov a právo rozhodovania v nej majú všetci. Musíme obhajovať toto právo s tým, že treba nájsť aj v tomto smere zhodu, vidíme, že všeobecne, vo všetkých procesoch mediálne ale aj v školských a veľa krát aj v štátnej politike, dochádza k oslabovaniu historického vedomia Slovenskej republiky, k príslušnosti, k znalosti koreňov tohto štátu, k znalosti tohto územia a každé územie má svoju históriu, toto oslabovanie vedomia, čo znamená vykorisťovanie, vykoreňovanie je podstatné, z čoho sme vzišli, kam ideme, kam smerujeme, aké sú tie korene, aké sú cesty, aká je skúsenosť tohoto miesta, tejto histórie, tohto vývoja, a to nám dá pri analýze poznania veľa odpovedí aj na to, čo sa deje dnes, z čoho to pramení, kam to smeruje a aké možnosti tu existujú a v súčasnosti sú. Slovenská republika bude musieť uspôsobiť svoj právny poriadok tak, aby aj vo vzťahu k svetovému právnemu poriadku a k Európskej únii vytvorila priestor, pri ktorom bude nielen preberať ale aj sa podieľať na tvorbe, bude aj súčasne porovnávať či tieto inštitúcie vykonávajú svoje kompetencie aj v záujme nášho štátu a neprekračujú dohodnuté zmluvné záväzky a nemajú systém koncentrovania moci pre byrokraciu týchto inštitúcií ale sa bude rešpektovať aj demokratická dohoda medzi štátmi a úniou.
Pokiaľ ide o otvorenie týchto mechanizmov bude nevyhnutné, aby Slovensko vstúpilo do etapy otvorenia Ústavy Slovenskej republiky aj celého ústavného systému. Bude treba znovu prehodnotiť otázku kvality parlamentných mechanizmov, a to predovšetkým vo vzťahu ku kontrole výkonnej moci. Je jedno, ktorá výkonná moc to je, či ľavičiari, či nacionalisti, či ako nám to vraveli autoritári. Všetko sa to bráni kontrole výkonnej moci, parlamentnej kontrole, je to niečo nenormálne. To znamená, že zástupcovia ľudu sú postrachom pre úradníka, vykonávateľa zákonodarnej vôle? To nemôže byť, tieto archaizmy treba znovu v spoločnosti obnoviť a vrátiť sa k nim naspäť. Záruka kvality normotvorby prichádza k poznaniu, že prezident ako druhá komora, je pre výkon kvality nedostatočný. Dostávame sa potom k tomu, že politické normy sú viac, alebo politické záujmy osoby a ambície nad potrebu kvalifikovanej úpravy spoločenských vzťahov, viď napr. posledné obdobie. Zásadná kritika Dzurindu, ale kým bol vo vláde, zásadný súhlas so všetkým, čo robí, aj s podpismi, aby sa zásadne nesúhlasilo s tým, čo robí. To nejde. To proste musí byť opreté o nejaké hodnoty. Otázka je, aj či bude naďalej nevyhnutné v rámci výkonnej moci deliť moc na prezidentskú a vládnu, či jedna priamo voliteľná občanmi by sa lepšie nevyrovnala parlamentu, prestala by byť závislá politických mechanizmoch a korupcii v parlamente, bola by priamo podriadená občanovi a rovnováha by sa utvárala na základe ústavného princípu. Vynárajú sa otázky pre kontrolné funkcie štátu. Dnes supluje tretí sektor a tlač, nedostatok základných kontrolných mechanizmov štátu, každý kto rozhoduje potrebuje verifikáciu rozhodnutí, či sú správne, nesprávne, kde sú chyby a odstraňovanie týchto chýb. Tieto nie sú a všeobecne tomuto typu demokracie tieto mechanizmy chýbajú. Tak sa potom hovorí, že tlač bude tou, ktorá bude siedmou veľmocou a bude chrániť ale robiť cez verejnú mienku, cez súkromné záujmy, a nie vždy je to ten najobjektívnejší. Tretí sektor bude toho, kto ho platí, komu slúži, čí je. Čiže štát musí vytvárať tieto mechanizmy k demokracii nevyhnutné a zatiaľ ich nemá. Nezávislosť súdnictva je potvrdená.
V oblasti ľudských a občianskych práv Slovenská republika nielenže rešpektuje všetko nové, čo je vo svete urobené, ale musí si to transformovať do svojho systému. Slovensko musí, nevyhnutne musí a vo veľmi krátkom čase znovu definovať svoje sociálne systémy. Z čoho má dnes najväčšie zdroje? Z daní a z fondov, potom z miestnych daní. A to je zdravotný fond a fond sociálny. A v oboch fondoch vytvárajú veľké deficity. A tieto deficite nútia k inej aktivite pri rozhodovaní. A bude musieť Slovensko definovať ako si chce vlastne túto etapu zlepšiť a zavŕšiť. Zoberme si sociálny fond. Máme prvý pilier, druhý pilier prevzatý z Chile a východisko? Obrovská kritika oboch pilierov a motanie sa akoby v kruhu. Niet odvahy povedať, že je to zle nastavené a urobiť z toho záver, odpovedať ešte ako tak, ale záver urobiť nie, a prejsť na iný mechanizmus. A ten iný mechanizmus existuje, existuje vo Švédsku, kde je jednotné fondové zdrojové zabezpečenie, ale ľudia majú svoje účty na ktorých sa vedie aj zásluhovosť. Práve to rozdelenie medzi nevyhnutnosťou zabezpečiť ľudí v dobe rastu životných výdavkov a zásluhovosťou je jeden z princípov, ktorý nie je doriešený. V systéme prvého a druhého zabezpečenia sme v situácii, keď v prvom dôchodkovom systéme, ktorý má zabezpečovať priebežnú úhradu všetkým, chýba 26 miliárd korún deficitu. Vykrýva sa zatiaľ aktívami štátu do budúceho roku. Ako ďalej, to nikto nehovorí. Ale súčasne vo fondoch druhého piliera sa tieto zdroje alokujú, 15 rokov s nimi nemôže nikto hýbať, z toho pre potreby slovenskej ekonomiky môže byť použitých len 30 %. Ten zvyšok musí byť použitý, zo zákona slovenského musí byť použitý pre zahraničie, čiže s fondami, ktoré mali slúžiť ako zdroj akumulácie kapitálu pre Slovensko sanujeme zahraničie nie vlastný vývoj, na ten si zapožičiavame zo zahraničia svoje vlastné peniaze. Takže ani toto neriešime, ani zásluhovosť neriešime, tak ako je to? Tu nie je východisko len v tom, že sa bude hľadať číslo, aký má mať pomer jeden a druhý fond, ale prechod na nový model. Vševedi, zdá sa, našli systém usporiadania vhodný pre takúto veľkostnú skupinu štátov, aj pre perspektívu rešpektovania zásluhovosti a nevyhnutnosti prežitia pre ľudí.
Pokiaľ ide o zdravotníctvo, je problém ešte zložitejší, aj s deficitmi, aj so všetkým ostatným. Slováci a občania tohto štátu majú nárok na dobre spravovanú spoločnosť, povedať, že sme už dosiahli stav, ktorý je dobrý, je priodvážne a zavčas. Aj keď je úroveň demokracie všeobecne akceptovaná, považovaná za primeranú k súčasnému stavu, Slovensko musí ísť ďalej. Má veľmi neprehľadnú, nie celkom demokratickú a veľmi zbyrokratizovanú celú oblasť vnútornej správy. Štát, ktorý má 5 300 000 ľudí, má päť stupňov vnútornej správy: máme miestne úrady, okresné úrady, obvodné úrady, krajské úrady, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátu. Kto to videl? Načo je to treba? Trojstupňová sústava je plne uspokojujúca všetky základné požiadavky a potreby občanov, tým viac, že dislokácia týchto inštitúcií umožní ich dostupnosť pre každého občana a efektívne vybavovania vecí. Územie bude konečne mať svojho správcu, lebo doteraz je anonymita správcov rozdelená, napríklad v rámci kraja je 6 štátnych úradov a 1 samosprávny orgán, ale nie je medzi nimi mechanizmus rozhodovania a dohadovania, ten je možný len na úrovni vlády. Slovensko sa zamotalo v snahe o poradie, ktoré mechanizmy z minulosti, do neefektívnej, zbytočne nákladnej, nefunkčnej verejnej správy. Tam je obrovská rezerva toho, čo môžeme v budúcnosti dosiahnuť, aj vrátane prehodnotenia územného usporiadania najmä v oblasti okres – obvod, ktorá bola umelo utvorená minulou vládou, ale začať seriózne riešiť aj otázku správy obcí. Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko je proti politickému zániku obcí, proti, ale tiež si je vedomá toho, že ak sme do roku 1998 považovali za základnú správnu jednotku počet obyvateľov 3 000, dnes je pre zabezpečenie základných funkcií veľkostná jednotka 6 000 ľudí, z ich príjmov je možné sanovať niektoré potreby. Preto tento proces musí prebehnúť na báze dobrovoľnosti vytvárania funkčnosti správy, hovoríme znovu, nie politického rozhodnutia, politického zániku, výkonu správy pre všetkých občanov s podstatne menšou záťažou na vlastné náklady, byrokraciu a korupciu. Kto bude hovoriť, že nie je, tak je skrytá. Ale je. Každý na ňu narazí, keď ide sám vybavovať. A potom si sám pre seba hovorí a ospravedlňuje svoje konanie: no keď iní dávajú aj ja dám, lebo keď nedám, tak nevybavím. Čo je to za rozmýšľanie. Pre politiku nemôže byť takéto kritérium na úvahu.
Pokiaľ ide o centrálne orgány štátnej správy je možné mnoho z nich integrovať, zbytočne sú rozbité na veľa malých subjektov, môže byť aj menšia vláda, aj funkčnejšia vláda, aj menej drahá. Je to otázka politických programov realizácie v budúcnosti.
Pokiaľ ide o riziká v budúcnosti pre štát, vznikajú najmä v oblasti financií. A tá otázka je postavená takto: má Slovensko samo o sebe dosť peňazí na svoj vnútorný rozvoj? Odpoveď je: Nie. Štátny rozpočet môže sanovať niektoré veci. Redukcia výdavkov v jednotlivých oblastiach nie je taká zásadná, fondy nestačia uspokojovať základné potreby, čiže ak máme vygenerovať ekonomický vývoj, ktorý by išiel dopredu a viedol k porovnaniu s podobnými štátmi, Slovensko je odkázané na priame zahraničné investície a dobré vzťahy a vytváranie podmienok pre príjem takýchto investícií. Odkázané je aj na generovanie kapitálu aj vlastným slovenským kapitálom, čo je oblasť, o ktorej sa desať rokov nehovorí, akoby bola tabuizovaná, ale ten kapitál tu je, vyžaduje podporu, vyžaduje starostlivosť, a má svoj priestor a musí ho mať. Čiže aj táto oblasť musí byť slovenskými inštitúciami rešpektovaná a musí utvárať zdroje. Treba tiež povedať, že pre mnohé inštitucionálne usporiadania, vláda sa ich jednoducho zbavila tým, že ich previedla na iné inštitúcie, napríklad v oblasti školstva sa vláda zbavila zodpovednosti za základné školstvo tým, že ho previedla na úroveň obcí, ale preniesla ho s dlhom 8 miliárd a na odstránenie dlhu nedala ani korunu. Časť starostov to vyriešila tým, že dobre, tak zatvoríme školy, a časť to vedie k tomu, že základné školstvo je v podmienkach, že niekde chýbajú nie že počítače a podobné výučbové systémy, ale tečie do triedy a chýbajú záchody. To aj za Františka Jozefa bolo, a koľko rokov medzitým uplynulo, kde sa to školstvo posúva. Slovenské školstvo sa nezaobíde bez modernizácie, metodiky, vybavenia škôl a všetkým ostatným. Tu je zárodok, prečo sa niektoré veci nedajú a takýchto dlhov je v štáte založených veľmi veľa. Preto sa aj regionálne inštitúcie s tým nevedia vysporiadať a vláda sa musí k mnohým svojim projektom vrátiť naspäť.
Pokiaľ ide o otázky regionálnych rozdielov Slovenska, reálne existujú a zväčšujú sa. Zdá sa, akoby nerovnovážnosť sa stala takmer osudom východného Slovenska. Sme hrdí a máme všeobecne radosť z rozvoja bratislavskej aglomerácie, netreba ju zastaviť, treba ju podporovať a rozvíjať, len kým predtým sa očakával efekt súbehu miest Košice a Prešov, založenie nových ekonomických aktivít pre oblasť východného Slovenska, tak politika mnohých vlád smeruje kdesi po tunel pri Branisku a ďalej ako keby to nebolo. Tak práve preto musia byť založené štátom, za spoluúčasti súkromného kapitálu, informačné centrá podporujúce aktivity ľudí, ktorí tam žijú na znižovanie regionálnych rozdielov. Pre mnohé oblasti za 20 rokov narástol rozdiel o 20 rokov. Východniari sú si toho vedomí. Ale východiská nie sú. Odchádzanie za prácou, dediny, v ktorých sú starí rodičia a deti a ostatní v strednom veku preč, vyhľadávanie nových centier, vnútorná migrácia do bratislavského obvodu nie je východiskom. Očakávali sme oveľa viac od vytvorenia centra regionálneho rozvoja pre Banskobystrický kraj: Zvolen – Banská Bystrica, dnes je to len spomienka, nepripravenosť intelektuála, neochota politických miestnych municipalít rešpektovať možnosť vzniku takéhoto miesta a generovať zdroje ďalej, záujem raz Zvolenčanov proti Bystričanom, potom naopak, viedli k tomu, že vlastne toto tretie centrum nevzniklo. Takže pri ťahu a ďalšom raste bratislavskej aglomerácie, ktorá zasiahne celú oblasť Trnavského kraja a časť Nitrianskeho kraja, na potvrdenie svojich hospodárskych záujmov a identity čaká celý východ Slovenska, na doplnkový rozvoj Trenčín, Žilina a Banská Bystrica. Slovensko musí začať vidieť tieto rozdiely a začať robiť inú regionálnu politiku, vlastne ona ani iná neexistuje. To je nejaký živelný samovývoj bez väčšieho usmernenia, ktorý iba koriguje niektoré negatívne javy.
Pokiaľ ide o otázky sociálnych rozdielov, ak za socializmu sme boli všetci marginalizovaní, tak dnes sú ľudia tak rozdelení, že sú veľmi bohatí a ľudia, ktorí nemajú ani na uspokojovanie základných potrieb. Za základné potreby považujeme jedno teplé jedlo za deň a lôžko. Tieto sociálne rozdiely spoločnosti rastú.
Pokiaľ ide o otázky vzdelanosti a vedy, ich základné podmienky boli nastavené v minulých rokoch. Poznatky využívané v domácom priemysle spravidla nie sú vytvorené na území Slovenskej republiky. Bude pokračovať tento trend kupovania alebo sa vytvorí efektívna štruktúra pomoci? Prečo nepovedať, že naše vedecké pracoviská majú na vedca 4 krát nižšiu produktivitu ako rovnako financované pracoviská v iných štátoch? Ako je to s vekovým priemerom? Ako je to s technickým vybavením? Ako je to s inovačnou schopnosťou? Koľko tých projektov a výskumných vecí je schopné vysporiadať a aplikovať vo vnútri štátu? Pre koho sa to vlastne tvorí? Treba venovať pozornosť primárnemu výskumu, alebo klásť dôraz na aplikovaný výskum, ktorý prinesie spoločnosti pokrok? Hovorí sa, súkromný sektor nás nefinancuje, štát nech zvýši množstvo peňazí. Aké využitie? Čo za to? To je otázka aj pre tých, ktorí tú spoločnosť tvoria. Východiská sú v absolútnom preorganizovaní vedy, v budovaní nových centier, v spájaní viacerých medzičlánkov aj prierezových článkov do vytvorenia nových centier, ktoré by cez inovácie umožnili rozvoj. Ak hovoríme o vzdelanosti, tak v základnom vzdelaní držíme ešte krok s Európou, v strednom vzdelaní sa začíname od Európy oddeľovať kvalitou, najmä tým, že veľmi veľa bolo venované humanitným organizáciám, menej technickému vzdelaniu, učňovskému programu, profesnému vzdelaniu, ktoré zaniká a je obmedzované v porovnaní s potrebami.
A to bol jeden z pádov Slovenska v 90. rokoch, keď sme povedali: vysoká produktivita, nízka mzdová nákladovosť, a dnes sa pýtame: kde máte tú produktívnu silu, keď ju nemáte, budeme dovážať. Čo sa za posledných 15 rokov deje, v niektorých odvetviach už nie je ani jeden odborník. Ale spoločnosť ich potrebuje. Keď ich nemá sama, skade ich má zobrať? Musí niekoho doviesť, kto sa to naučí a bude to vykonávať. Takže otázka vzdelávania je dôležitý problém, aj podmienky výučby na vysokých školách. Rastie početnosť vzdelanosti, klesá záujem o technické odbory, ide to na úkor prostriedkov, ktoré smerujú do humanitných odborov. Že rastie počet vzdelanosti je dobre, ale že nerastie kvalita, že klesá kvalita, to dobré nie je. Ani jedna univerzita v prvej päťstovke univerzít sveta? Pritom sme všetci dobrí, je to len otázka peňazí, aj náročnosti, aj spôsobu výchovy a vzdelávania, aj systému nadväzovania na celoživotné vzdelávanie, ktorý ešte nie je dotvorený a čaká na to, že spoločnosť naň zareaguje. Takže ak hovoríme o vzdelanosti a vede a aplikovaní vedeckých poznatkov do praxe, sú otvorené pre malých a stredných podnikateľov, pre mnohé regióny, v oblasti inovácií Slovensko len začína hľadať argumentáciu, po nedávnych materiáloch vlády, ale inovácie sú nosným prvkom rozvoja slovenskej budúcnosti, po vzdelanosti druhý faktor, a buď sa ho zmocníme a potom budeme môcť očakávať technologický pokrok alebo nie. Alebo budeme dovážať technológie a s nimi aj technický pokrok a technické poznatky a nebudeme ich mať sami. A potom sme závislí od transnacionálnych korporácií, majú bohaté zdroje, majú technický rozvoj, prídu, zarobia si u nás, dostanú u nás výhodné podmienky, daňové stimuly, ale keď odídu, ostanú sociálne dopady, ekologické dopady a iné na štát. Takže tam budeme musieť tiež dať odpoveď na výzvu, akým spôsobom sa zachovať. Veľakrát si takto povzdychneme, že vlastne budujeme taký socialistický kapitalizmus. Keď ide o zisk, je to vec kapitalistu, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, keď ide o stratu, je to taký veľký prečin, že musíme všetci, čiže socializácia, rozdeľovanie straty na všetkých, aby to nebol veľký deficit, to nejde. Tá zodpovednosť musí byť rozdelená pre všetkých.
Slovensko veľmi zaostáva v oblasti poskytovania verejných služieb. Predovšetkým je to oblasť zdravotníctva. Myslím si, že v celom systéme dochádza k niekoľkým deformáciám. Prvou je deformácia sociálnej a zdravotnej poisťovne. Ak zdravotná poisťovňa mala zastupovať občana v tom, aby mu poskytla náhradnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Dnes začína vstupovať do zdravotných zariadení a tým, že poskytuje a neposkytuje peniaze, plní úlohy Fondu národného majetku. Dostáva niektoré nemocnice do straty, potom keď sú v strate dochádza k ich likvidáciám, vzápätí po niekoľkých týždňoch príde k odpredaju súkromným užívateľom, ktorí stratu doplatia a naraz z mesiaca na mesiac sú ziskové. Toto je deformácia systému. Deformácia je v nákladovosti, že ak v celej Európe sa spotrebováva na lieky 12 %, na Slovensku 36 % nákladov na zdravotníctvo vôbec. Dostupnosť zdravotníckej starostlivosti sa mení. Ak sa kedysi odhadovalo, že celkové náklady na zdravotníctvo budú v ideále dosahovať 110 miliárd korún, že potom už budeme za vodou, ani to ešte nie je celkom vyriešené. Kvalita musí smerovať k iným kritériám a k inému hodnoteniu, preto aj keď si nekladiem za cieľ rozobrať zdravotníctvo ako celok, môžeme povedať, že zdravotný stav obyvateľstva sa v zásade nemení, naďalej zostávajú problémom číslo 1 srdcovo-cievne choroby, problémom číslo 2 sú choroby, ktoré súvisia s nádorovými ochoreniami, potom sú rôzne úrazy a všeobecné ochorenia a so zvyšovaním priemerného veku rastie roztrúsená skleróza, rastú niektoré psychiatrické ochorenia, rastie alzheimerova choroba, parkinson a podobne, ktoré budú vyžadovať v budúcnosti dosť veľké náklady, lebo človek je síce imobilný, neschopný starať sa sám o seba, ale môže žiť ešte niekoľko rokov. A samotné predĺženie veku neznamená znižovanie chorobnosti ale zvýšenie chorobnosti.
Pokiaľ ide o otázky dostupnosti organizácie, vybavenia, deficitu, ktorý existuje, ten deficit je dlhodobý a nebude v krátkom čase odstránený. Bude ho treba riešiť. Spoločnosť nastúpila cestu informatizácie a informatika sa stala bežnou súčasťou života, pozitívna v oblasti firiem, negatívna v oblasti rodín a osobností.
Pokiaľ ide o sídelnú štruktúru Slovenska, je dosť veľa nedorozumení, aká bude jeho sídelná štruktúra ďalej. Treba povedať, že Slovensko sa vytvorilo ako rovnocenná štruktúra vidieka a miest, že v mestách sa naďalej budú koncentrovať mnohé ekonomické aktivity, ale široká dostupnosť nemusí mať za cieľ absolútne vyprázdnenie vidieka. Treba tiež dodať, že rozvoj vidieka je podmienený rozvojom poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, a že pri vyjednávaní ekonomických prístupových podmienok došlo k hrubým chybám v oblasti poľnohospodárstva, čo má za následok, že aj poľnohospodárstvo, aj vidiek upadajú, pričom na vidieku by mohlo pôsobiť veľa malých firiem, spracovateľských firiem. Poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo môže byť nosnou sústavou pre vidiek, nielen z hľadiska ekológie, tvorby prostredia, udržania krajiny, ale aj z hľadiska hodnotvorného. Ak sa pamätáte, kedysi bol hriech povedať tento názor nahlas, bolo povedané, že si všetko dovezieme. Načo budeme sami vyrábať? No len ten dovoz začína byť drahý, na dovozoch prerábame 24 miliárd v potravinárskych podnikoch. V bravčovom mäse máme spotrebu len 20 %, v hovädzom polovicu, v podstate všetko odchádza. Aj teraz sa ešte uvažuje, že by odišlo ešte ďalších, minister musí robiť novú reformu, a je s tým veľmi veľký problém. Najzákladnejší poľnohospodársky prostriedok, ktorý garantoval najväčší zisk po dotáciách Európskej únie, bol mulčovať. Raz za rok zosekať trávu a zobrať dotáciu. To mal byť základ poľnohospodárskej produkcie?
Pokiaľ ide o otázky rozvoja, bude nutné riešiť dopravnú sieť. Ak Slovensko dlhodobo hovorí o tom, že jeho nosná dopravná os budú diaľnice a železnice, nič sa na tejto pravde nezmenilo. Iba to všetko zdraželo a predĺžili sa lehoty. Už dnes je jasné, že diaľnice do roku 2010 nebudú. Budeme dobrí, ak to dokážeme do roku 2018 možno 2020. Prečo to hovorím? V terajšej praxi ľudia zodpovední za výstavbu tohto dopravného systému nezvládli, osobne nezvládli, predinvestičnú prípravu týchto akcií, je veľmi zanedbaná, čaká na svojich riešiteľov. Zmena technológií, ktorá by viedla k zrýchleniu a zlacneniu stavby neprebieha. Najzložitejšie technické úseky sú obchádzané, viď Strečno pri Žiline, niektoré ďalšie, kde treba robiť tunely, pritom technológie sú vyvinuté, známe, len nikto do toho nechce ísť. A môžem mať aj koaličné rady a môžem mať aj rokovania, individuálne presviedčanie, každý uteká od tohto problému. Prečo neviem. Pokiaľ ide o diaľničnú situáciu, zostane nosnou, ale aj priority sa musia pomeniť. Predsa sme hovorili, že Slovensko budeme využívať ako štát, ktorý môže v strede Európy využívať svoju polohu ako dopravný koridor. Ale severné a južné trasy nejdú. Keď zoberieme, koľko rokov sa ide zo Žiliny na poľskú hranicu, veď sme sa tam zaviazali v ´96, že do roku ´99 sme na poľskej hranici. Keď zoberieme východné Slovensko, ako sa mali napojiť Bardejov, Svidník, Poprad, Košice na Miškoltz. Veď sa nerobí nič. Stojí to veľmi veľa rokov. Keď sme hovorili o tom, že budeme dávať prioritu aj východno-západnej trase, tak tým, že sa nedeje nič na východnom Slovensku sme sa dostali do situácie, že Ukrajina povedala, že Slovensko nepovažujeme za tranzitnú krajinu a odkláňa svoje cesty na Poľsko a Maďarsko. Kto na tom zarobí a kto na tom stratí? Ten vývoj treba zmeniť a tie priority treba brať. Je dobré, že ideme diaľnicou z dediny do dediny, ale bolo by lepšie, keby sme išli zo štátu do štátu. Získali by sme podstatne viac. Pokiaľ ide o veľké náklady, ktoré sa venujú diaľničnej výstavbe, vedú k tomu, že sa znižuje investícia do ciest druhej a tretej triedy a rastie zadlženosť Vyšších územných celkov.
Z hľadiska železničnej dopravy, nebude to len nosná os východ – západ, ktorá je teraz dosť mediálne pertraktovaná, bude roky trvať, kým to bude, je to aj modernizácia železníc vôbec, ale aj cena, s akou železnice pracujú. Máme najdrahší železničný zvršok v celej Európe. Nevytvára konkurenčné podmienky, vlastne v tej konkurencii padá. Mali sme dosť dobrú, aj keď nie veľmi početnú lodnú prepravu, riečnu prepravu, prešlo všetko do súkromných rúk, ale bude musieť byť naďalej podporované štátom tak, aby dopravné mechanizmy a obsluha tohto územia bola zabezpečená. Vrátane leteckej dopravy, ktorá sa v súčasnosti nerozvíja, vrátane Bratislavského letiska.
Pokiaľ ide o životné prostredie, pre budúcnosť sa stanú rozhodujúce dostatočné zásoby pitnej vody, Slovensko ich má. Môže využívať, musí zmeniť vodné hospodárstvo. Otázka kvality pôdy, vzduchu klesá. Všetko je, stav je v pohybe k zlepšovaniu, ale nie k spokojnosti. Zmenou týchto systémov môže dosiahnuť rýchlejší pochod.
Z hľadiska informačno-komunikačných štruktúr, stav prebieha, možno s tým vysloviť istú spokojnosť. Veľmi konzultovaná je otázka energetickej výbavy Slovenska, kde spokojnosť nemožno vysloviť, a to z rôznych dôvodov. Nezabúdajme, že to bola prvá slovenská vláda, ktorá pred Černobyľom otvorila prvú atómovú elektráreň v Európe proti všetkým. Prešlo odvtedy 12 rokov a hlásia sa k tomu všetci. Ale vtedy to bola otázka aj energetickej nevyhnutnosti aj politickej odvahy. Nezabúdajme, že to boli ľudia sediaci v slovenskej vláde, ktorí popreli ďalšiu nezávislosť energetiky na jadre. Povedali: máme dosť, čo nemáme, budeme dovážať. Dnes nie je ani odkiaľ, ani veľmi cez čo. Nie sú dobudované systémy. Pri hodnotení plynofikácie, ako politického problému zo začiatku tohto roka, reálne treba povedať, do piatich rokov nie je Slovensko schopné vybudovať iné trasy, iba zabezpečenie prepojenia na Poľsko a Maďarsko by stálo 30 miliárd korún bez toho, aby prešlo týmto potrubím čo len najmenšie množstvo plynu. Ale zdá sa, že pre budúcnosť bude nevyhnutný. Po siedmich rokoch nemožno očakávať nejaké náhradné iné pramene ako tie, ktoré sú v Rusku. Európa sama počíta s tým, že bude zvyšovať podiel plynu a energetických surovín, ktoré bude brať z územia Ruskej federácie, Nabucco a ostatné sa vyvíjajú pomalšie a idú dve (skoršie) obdobia. Využitie vlastných energetických zdrojov, termálnej energie, veternej energie, solárnej energie môže predstavovať doplnok.
Čo je ešte otvorené pre energetiku, je skúsenosť Japonska, ak vedia z odpadu dosahovať 20 % energetických potrieb Japonska, tak môže skúsiť aj Slovensko svoj odpad meniť na energetický zdroj. Tak bude efektívnejšie využitý, aj s väčším prínosom, aj nebude ani taký problém so skladovaním. Energetika okrem nedostatku kapacity v sebe skrýva aj veľký dlh. Napríklad uloženie atómového paliva, ktoré bude treba zabezpečiť, vyžaduje desiatky miliárd korún, aby neohrozovalo životy ľudí. V oblasti plynu: trvalé zásoby a zdroje. Neustále kývanie sa medzi energetickými zdrojmi vedie k tomu, že mnohí strácajú na technickom vybavení. Raz sa zariadiť pre plyn, raz pre elektriku, tak sú oprávnene nespokojní.
Pokiaľ ide o otázky vzdelávania, okrem tých vecí, ktoré som hovoril, bude v oblasti vzdelávania potrebné inak hodnotiť spoločensky pedagóga, ale aj inak hodnotiť vybavenosť škôl. Nemôžeme čakať, že ľudia budú pracovať z lásky k deťom, najmä v kľúčových odboroch, kde ich je absolútny nedostatok. Absolútne inak sa musí Slovensko, ktoré má už teraz obmedzené ľudské zdroje, správať k svojej vzdelanostnej základni, k žiakom. Musí diagnostikou týchto žiakov už v detskom veku dosiahnuť predpoklad výberu a vývoja talentov a venovať sa mu, zhodnocovať ho, nie ho zatratiť v priemernosti. Rozvíjať ho. Každý jedinec schopný posunúť v niečom dopredu, je pre túto spoločnosť zvláštny a vzácny, a tam ho uznajú. Nie v tom, že odíde do zahraničia.
Pokiaľ ide o vzdelanosť, je to prvý základný predpoklad rozvoja Slovenskej republiky. Buď budú naši ľudia vedieť vyrábať toľko alebo viac ako ostatní, buď budú mať poznatky, ktoré budú garantovať, že úroveň technológií môže vo väčšej miere narásť na špičkovú, alebo sa odsudzujeme na zaostalosť. Sami seba. Pre zlú vnútornú organizáciu a zainteresované pozorovanie všetkých strán. Ak sme hovorili o inováciách, chápeme ich ako projekty technologických zmien, ako kombinovanie štátnych a súkromných iniciatív, ako regionálne a odvetvové centrá, ale musia byť k nim vybudované aj vlastnícke práva, ekonomické pravidlá, musí byť jasné definované prostredie a ciele, čo zatiaľ pre inovačné oblasti, aj keď sú nosné, chýba. Ak hovoríme o tom, že Slovensko by sa malo približovať na špicu vyspelých štátov do roku 2030, tak jeho tempá rozvoja by nesmeli v priemere klesnúť pod 3,5 až 4,8 %. To je spodná hranica. Ak sa to nedosiahne, zväčší sa zaostávanie. Čiže tempá rastu Slovenska môžu rásť, ale úmerne k tomu, ako bude pracovná sila, ako bude financovanie, ako bude kvalitná správa, ako budú vytvorené podmienky pre prílev kapitálu. Alebo bude zaostávať do toho roku 2030. To je otázka pre súčasnú spoločnosť.
V oblasti zahraničného a domáceho kapitálu zostávame naďalej na báze podpory domáceho ale aj vytvárania podmienok pre vstup zahraničného kapitálu. Väčšinu rozvoja Slovensko dosiahlo práve priamym vstupom zahraničného kapitálu, aj keď pravda, ich vstup je taký, že vyjednávajú podmienky, správajú sa tak, aby to bolo pre nich ziskom, vláda vyjedná viac alebo menej výhodné podmienky pre to, čo zostane vláde, no a potom, keď to nevyjde, tak idú ďalej a to, čo zostane, zase patrí vláde, a zasa musí tá vláda uvažovať o tom, ako to urobí ďalej. Geografická poloha Slovenska je výhodná, doterajšia skúsenosť je výhodná, zahraniční investori prichádzajú. Ak znehodnotíme a zneistíme ich vlastníctvo, zneistíme podmienky podnikania, budú hľadať riešenie inde. Dnes nie je východiskom lacná cena pracovnej sily. Sú štáty, kde je lacnejšie. Ide o to, aká je kvalita pracovnej sily a schopnosť vyrábať nákladnejšie, sofistikovanejšie a výkonnejšie produkty, ktoré sa predávajú v inej kategórii na trhoch. Tá prvotná etapa presunu montážnych zariadení, skladačiek, tá končí. Nastupuje nová, tvorby vyššej pridanej hodnoty. Samozrejme to závisí od toho, aká bude hospodárska politika štátu a ako bude riešené sociálne usporiadanie.
Pokiaľ ide o oblasť bankových zdrojov je snaha hovoriť o tom, že bankové zdroje na Slovensku sú v poriadku. Boli by sme veľmi radi, keby to tak bolo, a keby nezáviseli dcéry od stavu matiek. Ale v akom sú stave matky, to na Slovensku nikto nevie. Signalizujú, že niektoré investície v strednej a východnej Európe ich ohrozujú, ale miera ohrozenia zatiaľ nie je jasná. Z toho aj povedzme v Maďarsku, v Českej republike, v Poľsku vykrýva oscilácia ich hodnoty meny vo vzťahu k euru. Pokiaľ ide o bankové zdroje, je potrebné povedať, že bez ohľadu na krízu sa vyhýbajú rizikovému kapitálu. Nechcú niesť zodpovednosť a hovoria: riziká nech na seba preberá vláda. No ale aké je to podnikanie bez rizika? To potom nie je banková služba. To je správa peňazí, keď za menší úrok ukladá a za väčší úrok požičiava tie isté peniaze. Aký je to obchod na báze rovnocenných podmienok? Treba povedať, že aj vláda musí znášať isté formy rizika, ale aj banky musia mať stanovené jasné priority a programy, jasne musia byť stanovené aj úrokové sadzby. Pokiaľ ide o funkciu centrálnej banky, zásadne sa mení. Základný problém zostáva pre malých a stredných: ako im otvoriť medzinárodný trh, ako im sprístupniť poznatky, ako umožniť väčší zisk. Nielen otázka zamestnanosti ľudí ako ovplyvňuje z časti voľnú pracovnú silu. Slovensko chudobné na suroviny potrebuje bohatých a vzdelaných ľudí. Veď kedy bude bohaté ako celok?
Pokiaľ ide o otázky vzťahu reálnych miezd a produktivity práce, treba povedať, že aj teraz je rast produktivity práce rýchlejší ako rast priemernej mzdy. Tento trend sa udržiava veľmi dlho, ale od priemernej mzdy sa odvodzujú aj iné náklady, sociálne dávky, tých je 71, je to celé neprehľadné, domotané, štandardy najnižších príjmových skupín. Takže celá sociálna sféra vyžaduje odpovedať aj na túto tendenciu, ktorá síce umožní ekonomike rozvíjať sa, ale súčasne plodí nové problémy. Pokiaľ ide o rast miezd, v súčasnosti v období krízy hovoria odborári udržať rast zamestnanosti ako prvoradý cieľ, ale tento rast reálne ešte do toho roku 2030 bude zaostávať za rastom miezd v západnej časti Európy.
Jeden z komunikátorov politiky je mediálna politika. A otázka je: má Slovensko vlastnú mediálnu politiku? Nie sú náhodou deformované niektoré verejnoprávne inštitúcie? Nevytvára sa príliš veľká priestorová a časová danosť pre bulvarizáciu žurnalistiky a mediálnej politiky vôbec? Nevytvára sa v mnohých médiách priestor pre samoreprodukovateľnosť názorov, keď redaktor si problém vymyslí, vyrieši, aj vyhodnotí ako (najlepší). Nevytvára sa tu systém monológu médií samých so sebou pred médiami? Nedostávame sa do situácie, že tak ako časť spoločnosti ohrozená korupciou, je aj časť mediálnej slobody ohrozená korupciou? Nedostávame sa do situácií, že je možné médiá zneužiť i na manipuláciu. Všetci novinári žiadajú, aby mali svetových politikov, svetových podnikateľov. Môžeme mať aspoň troch svetových žurnalistov? Troch, netreba viac, ktorí by akceptovali vo svetových médiách. Alebo aspoň jedného. Pokiaľ ide o otázky nových médií, postavenie týchto médií, nástup nových médií je postupný, stále viac internet vytláča printové médiá. Potom, keď bude celosvetovo dostupnejší, bude rovnaký prístup k informáciám v celom svete? Získavanie informácií si už nevyžaduje sedieť pred televíznou obrazovkou.
Tieto cesty sú technicky známe, mnohé štáty už na ne nastúpili, Slovensko zatiaľ na ne čaká. Takže dámy a páni, aj my sami, aj obraz o sebe, dávame a vypovedáme sami. Záver, ktorý zo všetkých štúdií je, a všetci, ktorí na tom robia: bez ohľadu na rôzne problémy, ktoré hýbu svetom, môžu priniesť priority, posun k pólom a podobne. Základná otázka pre Slovensko: dokáže svojich občanov náležite vzdelať? Dokáže svojich občanov náležite spojiť za ciele tejto spoločnosti, integrovať ich a zjednotiť v tom, čo je pre ne zásadné? Dokáže získať spojenectvo a priateľstvo tak, aby získalo prístup k zahraničným zdrojom a investíciám pre svoj vnútorný rozvoj? Ak áno, naplní sa želanie a požiadavka na dôstojní život občanov nášho štátu?
Slovensko bude úspešné. Ak by v tom zaostalo, má aj vinníka. Ale hovoríme o tom preto, aby bol úspech, nie zodpovednosť za nedostatky. Úspech, ktorý treba členiť ako spôsob myslenia celej spoločnosti. Byť úspešní. Byť jednotní, byť spolu, mať spoločný cieľ, hľadať v sebe jednotu, v rôznom ale spoloční. A táto nová predstava a nové posolstvo je vízia Slovenska v budúcich dvadsiatich rokoch. Ako, akými cieľmi budú upresňovať politické strany vo svojich politických programoch, niečo nám povedia vedci, len musia menej myslieť na seba, viac na spoločnosť, niečo získame ako skúsenosti iných a poučme sa na ich skúsenostiach. Ak niečo bude treba, začať môžeme odznova.
JUDr. Vladimír Mečiar
predseda ĽS - HZDS
Příspěvky
Žádné komentáře:
Okomentovat