z webu SHO

Postoj Jozefa Tisa ku komunizmu

Kto pozorne sleduje aktuálne politické dianie na Slovensku v súvislosti s útokmi médií na predstaviteľov Katolíckej cirkvi, ten si všimne zrejmú súvislosť s obdobím 2. svetovej vojny, kedy nepriatelia slovenského národa útočili na prezidenta prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa. Niet sa veru čo diviť, že tí, ktorým leží v žalúdku táto významná osobnosť slovenských dejín chcú dosiahnuť jeho diskreditáciu. Dr. Tiso bol predovšetkým katolíckym kňazom, ktorý si svedomito plnil svoje kňazské povinnosti a tým si získal veľkú obľubu u ľudí, ktorí ho osobne poznali. To, že sa zapojil do politickej činnosti je dôkazom toho, že mu záležalo na slovenskom národe, ktorý tak vrúcne miloval. Pri výkone týchto dvoch funkcií však dokázal jasne distingvovať svoje kompetencie a tak nikdy nemiešal politiku do svojich kázní a na druhej strane sa nikdy neusiloval hrať na proroka a kazateľa počas funkcie prezidenta. V jeho prípade platilo Kristovo slovo: „Dávajte Bohu čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo.“ Týmto svojím postojom si však získal mnohých nepriateľov, ktorí mu nevedeli odpustiť jeho angažovanosť v politike za záujmy slovenského národa. Medzi nich okrem Beneša a jeho prívržencov patrili aj komunisti na čele s K. Gottwaldom, ktorí v ňom videli svojho odporcu pri presadzovaní svojich záujmov.

Pozrime sa bližšie na to, ako vnímal J. Tiso komunistickú ideológiu a prečo v nej videl veľké nebezpečenstvo pre slovenský národ. Po vzniku Československej republiky (ČSR) publikoval v časopise Nitra článok, v ktorom sa optimisticky vyjadroval k vzniku tohto štátneho útvaru, ktorý mal podľa neho zabezpečiť Slovákom lepšie podmienky pre ich život, ako tomu bolo v Rakúsko – Uhorsku. Avšak na druhej strane upozorňoval na to, že „niektorí ľudia neúnavne pracujú, aby novonarodenému Slovensku dali meno podľa svojej chuti, ale tak, že toto meno je slovenskému ľudu cudzie.“ Myslel tým na rôzne materialistické filozofie a spoločenské systémy, medzi ktoré patril aj boľševizmus, ktorý v tom čase začal vládnuť v sovietskom Rusku. J. Tiso ako vzdelaný kňaz dobre vedel, že tieto systémy môžu ohroziť celistvosť novovzniknutého štátu Čechov a Slovákov a preto varoval pred ich zhubným vplyvom, čo sa napokon aj potvrdilo. Všetci totiž vieme, prečo zanikla prvá ČSR. Tých príčin bolo samozrejme viacero, ale jedna z najpodstatnejších bola jej národnostná politika voči nečeským národom, ktorá sa niesla v duchu rímskeho hesla – „Divide et impera.“ Táto politika sa českým predstaviteľom kruto vypomstila a český národ musel počas vojny znášať nemecké jarmo.

Keď sa komunizmus začal šíriť aj na Slovensku J. Tiso už otvorene začal odsudzovať tento spoločenský systém, postavený na triednej nenávisti a keď v apríli 1935 minister zahraničných vecí E. Beneš predložil parlamentu návrh zmluvy o vzájomnej pomoci medzi ČSR a ZSSR, poslanec Tiso na to reagoval: „My máme spojenca, o ktorom by sme nemohli bezpečne povedať, že myslí len na obranu, a to je spojenec sovietske Rusko. Komunizmus sa nevzdal plánu svetovej revolúcie a robiť rozvrat.“ Ako príklad poukázal na situáciu v Španielsku, kde v tom čase prebiehala krvavá občianska vojna medzi republikánmi a Francovými prívržencami. ZSSR aktívne pomáhal republikánom, ktorí sa podobne ako ich protivníci dopúšťali zverskostí na civilnom obyvateľstve. Sovieti tam vyslali aj krvavého kata Bélu Kuna, ktorý sa preslávil svojimi krutosťami počas existencie Maďarskej republiky rád v rokoch 1919 – 1920. Tým, že sa Československo stalo v roku 1935 spojencom ZSSR de facto rozhodlo o svojom budúcom osude, pretože sa stalo mostom k prenikaniu ázijského barbarizmu do Európy. Aj keď sa počas existencie prvej SR usilovali slovenskí činitelia na čele s prezidentom Tisom zabrániť prenikaniu tejto satanskej ideológie medzi slovenský národ, po skončení 2. svetovej vojny bolo jasné, že komunizmus bude vládnuť na Slovensku. Nikto však ešte nemal predstavu o nevyčísliteľných ľudských a materiálnych obetiach vyčíňania boľševizmu v ZSSR a preto boli aj takí, ktorí tento systém podporovali v dobrej viere, že tým slúžia slovenskému národu. Keď sa však v roku 1948 KSČ stala jedinou vládnucou stranou v Československu a začala uplatňovať brutálne metódy pri potláčaní svojich odporcov, mnohí ľudia pochopili, že musia bojovať proti tomuto systému aj za cenu vlastného života. Koľko roduverných Slovákov skončilo na šibenici, alebo v koncentračných táboroch, len preto, lebo nechceli mať nič spoločné s komunizmom? Aj napriek tomu, že sa komunistom podarilo zlikvidovať ilegálne odbojové skupiny, slovenský národ nikdy neprijal túto cudziu ideológiu a preto musel trpieť, aby svojou obetou prispel k jeho pádu.

Keď sa slovenský národ dostal v roku 1989 z jarma boľševizmu, mnohí ľudia si mysleli, že dosiahli pravú slobodu. Ale realita každodenného života ukázala, že to nie je tak, lebo pravá sloboda prichádza vtedy, keď ľudia žijú v harmónii so svojím svedomím a medzi sebou navzájom. Keďže dnes už mnohí ľudia nedokážu presne definovať pojem sloboda, je potrebné držať sa starej zásady – „Qui bene distinguit, bene docet.“ To znamená, že iba ten, kto má zmysel pre rozlišovanie pravých a falošných hodnôt a kto podľa nich aj žije, dokáže byť imúnny voči negatívnym vplyvom okolia. Berme si príklad z nášho prezidenta, ktorý žil z lásky k Bohu a k svojmu národu a nebál sa otvorene bojovať proti liberalizmu a socializmu.

Ján Hodúr