Předmluva PhDr. Josefa Dolejšího
„V politice není absolutního dobra nebo zla, vše záleží na okolnostech … Lidé přivyknou určitým poměrům, neradi se od nich odchylují a když nemají příčiny zla přímo na očích, jeví se jim jako domněnka.“
Niccolo Machiavelli
Nejdůležitějším – životně významným úkolem skutečných politických garnitur moderních států druhé poloviny XX. století i současnosti je zajištění KONTINUITY MOCI.
Podle scénáře, vypracovaného KGB a akceptovaného CIA, začala příprava disidentů v celé východní Evropě. Nejméně obtížná byla tato akce v Československu, kde byla již v normalizačních prověrkách let 1969 až 1970 vytvořena z bývalých funkcionářů KSČ dostatečně početná strategická záloha pozdější opozice, disentu a „nových mocenských garnitur“. Vytvořením Charty 77 dne 1. ledna 1977 pod přímou patronací KGB a StB byl tento proces obratně završen. Spontánní, tj. bezpečnostními složkami nekultivovaný odpor jednotlivců, byl okamžitě a brutálně potlačen. „Svobodný Západ“ mu nevěnoval sebemenší pozornost, a to ani po naléhavých prosbách a žádostech příbuzných obětí. Šlo totiž o cosi mimo scénář, co režiséři na obou stranách nepřipouštěli.
Perfektně zinscenované divadelní představení, realizované za štědrých finančních dotací USA pro herce a komedianty, se v celé východní Evropě rozběhlo ve druhé polovině roku 1989. Kabaretní představení „sametové revoluce“ 17. listopadu 1989, v němž byla zneužita nespokojenost snadno manipulované mládeže, mělo sice drobné vady na kráse v podobě fingované „hrdinné smrti“ demonstrujícího studenta Růžičky alias poručíka StB Žifčáka, ale kdo by o takové maličkosti dbal ve víru „omamné revoluce“.
Poslední skutečně významné detaily scénáře k finále již rozehraných „sametových revolucí“ byly dojednány na summitu Gorbačova a prezidenta Bushe, stejně jako mezi vrcholnými experty KGB a CIA, na Maltě dne 3. prosince 1989. Byly zde přijaty garance nedotknutelnosti pro odstupující komunistické garnitury, jejich kompenzace podílem na ekonomických krádežích a dofinancování vytvářených Občanských fór či jiných delegovaných „iniciativ“.
Jediný, kdo se z tohoto scénáře dramaticky vymkl, byl komunistický vládce Rumunska Nikolai Ceausesku, kterému už tak patřila bezmála celá země, takže ho bylo obtížné korumpovat, navíc byl znám svou zatvrzelostí proti diktátům z Moskvy stejně jako z Washingtonu. Pro výstrahu a varování skončil spolu se svou ženou na malém dvorku pod palbou z kalašnikovů, rozstřílený jako řešeto dvojitými agenty vlastních bezpečnostních složek za dozoru KGB. Reportáž z těchto krvavých jatek byla okamžitě přenášena prominentními televizními stanicemi do celého světa. Pohled na zmítající se těla v palbě samopalů jistě pozitivně ovlivnil mysli váhajících a uspíšil rozhodování komunistických poslanců Federálního shromáždění ČSSR, které dne 29. prosince 1989 zvolilo v dojemné shodě predestinovaného Václava Havla prezidentem republiky. Rezignující Gustáv Husák přijal triumfujícího Havla za pokřiku jásajících davů pod taktovkou biskupského kandidáta Malého na hradě českých králů a rukou podáním mu fakticky předal moc v zemi. Objetí se nekonala, neboť na nich netrvala ani KGB ani CIA. Tím byla celá lidová fraška, perfektně vymyšlená, dobře režírovaná KGB a ze strany StB OBĚTAVĚ sehraná, dovedena do radostného konce. Je pozoruhodné, jak dnešní tzv. „odpůrci komunismu“ rychle zapomněli, že za volbu svého „nejoblíbenějšího a světově proslulého“ prezidenta vděčí právě komunistům!
Skutečně mocní bossové na obou stranách se konečně dostali k pohádkovým majetkům. Dluhy na gážích „trpícím“ disidentům a aktérům OF byly po „kupónové privatizaci“ bezohledně odvedeny s miliardovými úroky a zisky jsou z nás i nadále bezohledně ždímány v částkách bilionů korun. Na své si přišli i všichni ti slouhové, lokajové a prostituti nejrůznějších forem a kalibrů. Nejprve byli finačně vydržováni ze zahraničí, později rovněž tolerováni při spekulacích s národním majetkem, privatizačních podvodech, krádežích a rabování nedozírných rozměrů, ale též při plánovaném kulturním zhovadění celé společnosti.
(O tom všem, jakož i o neodvratných důsledcích „sametu“, je ANALÝZA 17. LISTOPADU 1989 Miroslava Dolejšího (1931-2001), první vydání z roku 1990.)
Autor, dlouholetý politický vězeň (poprvé ve vězení za „velezradu a špionáž“ v letech 1951 až 1960, podruhé za „pokus o vyzvědačství“ v letech 1976 až 1985), vyvolal vydáním svého neúplného díla hysterický jekot a nenávistné vytí potrefených disidentů, ale i obranné akce dozorující StB. Když se všem těmto zkompromitovaným elementům nepodařilo autora zdiskreditovat, byla tímto úkolem za pomoci politické policie (StB) pověřená v roce 1991 Konfederace politických vězňů, jejíž zkorumpovaní činitelé odporný čin dokončili. Dostalo se jim za to od slev na dráze, umístění v komfortních starobincích až po bezcenné dekorace v podobě bílých lvů, které si Havlovi chlapci a pohrobci dávají navzájem mezi sebou.
Pozorné čtení „Analýzy“, dnes již nejméně jejího šestého vydání, může inteligentnějšímu čtenáři přinést klíč k pochopení nedávné minulosti i žhavé současnosti, kterou stále prožíváme v pozitivech i tristních důsledcích. Nezáleží na tom jaké je čtenář politické orientace, záleží především na jeho rozumových schopnostech. Míra nabytého poučení pak odvisí od každého z nás.
Dne 17. listopadu 2005
Phdr. Josef Dolejší
Hlavne pre mladých. Obdobie od roku 1989 až po dnes.
Ako to teda začalo ?
17. novembra 1989 sa začala tzv. “nežná revolúcia“ manifestáciou študentov na počesť Jána Opletala, zavraždeného fašistami v novembri 1939. Na tejto manifestácii, ktorá údajne bola veľmi pokojná, zasiahla polícia. Po čase sa ukázalo, že iba navonok bola pokojná, lebo už dávno pripravované zvrhnutie socialistického systému sa naplánovalo na 17. november 1989. Polícia zakročila až vtedy, keď pokojná manifestácia začala pomaly, ale isto prerastať na vystúpenie proti socialistickému systému, čiže k prevratu.
Vykonštruovali sa rôzne klamstvá, že sa Palach podpálil preto, aby demonštroval takouto formou proti socializmu. Áno Palach zomrel, ale on sa nepodpálil, ale ho podpálili kamaráti a on mal prebehnúť ako živá pochodeň iba pár metrov a mal vbehnúť do najbližšej ulice kde ho mali udusiť, čo sa však nestalo. Keď už horel musel zhorieť, aby sa stal obeťou revolučných dní a on mal byť obeťou socializmu. Tak to uviedli páni, čo všetko pripravili, tak to bolo v scenári 17. novembra, ktorý scenár poznali iba vyvolení.
O údajnej smrti študenta Šmída sa ukázala pravda po čase, kde pán Peter Úhl po čase priznal, že vražda Šmída sa nestala, že si ju psychicky narušená dievčina z Prahy iba vymyslela. Peter Úhl túto správu prevzal do jeho Východoeurópskej nezávislej tlačovej agentúry, ktorá ju posunula Rádiu Slobodná Európa. Dnes 34-ročný M. Šmíd pôsobí v Českej akadémii vied. Smrť o Šmídovi sa z Rádia Slobodná Európa rýchlo rozšírila medzi študentov ale i občanov / a ona sa musela rýchlo rozšíriť, lebo kto vie ako by bola dopadla demonštrácia , keby sa táto smrť nebola zinscenovala a rýchlo sa dala rozšíriť už aj našimi médiami/, ktorí už upadali do letargie, lebo režiséri demonštrácie nevedeli čo a ako rozvíriť hladinu. Možno povedať, že údajnou smrťou Šmída sa podarilo dostať davy do väčšej činnosti a tak 18. novembra vyhlásili pražský študenti a divadelníci štrajk.
Koľko klamstva a špiny sa nahádzalo na socializmus. Muselo sa, lebo zavadzal pánom zo západu a hlavne USA ako i našej ľudskej špine, ktorá sa vytiahla z prachu a špiny ako potkany z kanálov, aby zaujali miesta na tribúnach a námestiach.
Bratislava: Aj Bratislavu prebrala z letargie správa o údajnej smrti pražského študenta Šmída. „Táto informácia sa stala akousi rozbuškou revolučných udalostí, hoci sa nepotvrdila,“ povedal Jozef Žatkuliak z Historického ústavu SAV. Už 19. novembra 1989 v bratislavskej Umeleckej besede sa koná zhromaždenie asi 500 účastníkov k udalostiam 17. novembra. Na záver sa utvorí skupina, ktorá tvorí jadro budúcej VPN. Na stretnutí v Umeleckej besede sa prijala rezolúcia, v ktorej sa hovorí: „Rozhorčene protestujeme proti takejto zvrátenej demonštrácii sily. Protestujeme proti pokryteckej hre na demokraciu a žiadame okamžité vyšetrenie a potrestanie vinníkov. Žiadame očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód.“
Čo Vám to pripomína?. Demonštrácia sily po novembri 1989 je niekoľko krát vyššia ako bola v socializme, môže dnes radový občan zasiahnuť proti sile vládnej garnitúre. /viď tvorbu protiľudových zákonov./. Demokracia po novembri 1989 ? Výsmech tejto doby! Právo a právny štát, iba pre vládnucich a bohatých.
20. novembra 1989 sa konal míting VPN na námestí SNP v Bratislave. Z jeho programového vyhlásenia vyberám:
„Už pridlho sme svedkami deformácií v spoločenskom a politickom živote, chronických chorôb ekonomiky, klesania úrovne sociálnej a zdravotnej starostlivosti, školstva a kultúry, rôznych prejavov sociálnej nespravodlivosti, nedodržiavania platných zákonov, devastáciou prírodného prostredia, narastajúcich napätí medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, generáciami, medzi národmi a národnosťami a prehlbujúcej sa mravnej krízy.“ Toľko citát.
Vážení priatelia treba k tomuto komentár ? Iba pár slov.
Už 18 rokov sme svedkami deformácií spoločenského života väčšiny našich občanov. Milionárom a miliardárom čo sa topia v peniazoch, tým tento systém vyhovuje. Dnes väčšia časť obyvateľov nášho Slovenska ale i Česka vyhlasuje, „že ďaleko lepší bol sociálny systém za socializmu“, o školstve a zdravotníctve ani nehovorím. V školstve sme patrili medzi najlepšie štáty na svete a v našej predškolskej výchove sme zaujímali prvé miesto na svete a čo dnes, školstvo a zdravotníctvo sú len popoluškou, o bezplatnom školstve a bezplatnej zdravotnej starostlivosti môžeme iba snívať, zákony a ústava to sú iba zdrapy papiera, ktorý sa môže použiť iba na určité účely ľudskej nevyhnutnej potrebe.
Dali by sa písať knihy o rozdieloch dnes a pred rokom 1989. Áno, robili sa chyby aj v socializme, ale porovnajme socializmus s kapitalizmom: Socializmus, jeho doba je veľmi krátka, “ale“! ,a to priznávajú svetový politológovia, že ešte nikto nevynašiel lepší sociálne spravodlivejší spoločenský poriadok.
Kapitalizmus, je ho doba sa traduje niekoľko storočí a aký je nedokonalý, nesociálny, nehumánny, založený iba na bohatstve, intrigách, ožobračovaní väčšiny ľudí tejto planéty. Plodí vojny, zabíjanie, nenávisť, mafiánov, drogy. Taký je ten vytúžený kapitalizmus. Pýtam sa mladých ako si predstavujú budúcnosť? Ako si predstavujú ďalšieho vzdelávania mladších priateľov či rodinných príslušníkov budú mať tisíce na štúdium? Áno budú, ale len tí bohatí. Chudobní predsa nemôžu byť múdri. Taký je zákon kapitalizmu.
Pamätám sa na svoje mladé roky ako nás chudobných a chudobnejších oslovovali:- žobrota, žobrácka zberba. Takto Vás budú oslovovať dnešný zbohatlíci a ich synovia a dcéry! Nebudete ničím. Budete len lacnou pracovnou silou. Budete tovarom!
Alexander Dubček. Toľko ospevovaný a oslavovaný, hrdina augustových dní v roku 1968, vystúpil aj pred 100- tisícovým publikom na námestí SNP v Bratislave. Zožal veľký aplauz, ale už socializmus s ľudskou tvárou nespomínal, za ktorého myšlienky bol prenasledovaný. Ani jeho verní priatelia, ktorí ešte i dnes chodia na jeho hrob, pokloniť sa jeho pamiatke, nespomínajú socializmus s ľudskou tvárou, ten sa vytratil z ich repertoáru.
V roku 1989 sa ukázala pravá tvár aj roku 1968, že sa nikdy nechcel socializmus skvalitňovať a zdokonaľovať, ale že už v roku 1968 išlo o spoločenský a politický prevrat, ktorý sa im vtedy nepodarilo uskutočniť. Pražské publikum na demonštrácii na Letenskej pláni si žiadalo Dubčeka na Hrad, nemohol, lebo nezapadal do hry režisérom prevratu a tak Dubček musel zmiznúť zo scény keď aj nie prirodzenou smrťou. Dubček bol iba bábkou, ktorú potrebovali iba do istého času.
Čas odkryl množstvo lží, ktoré sa udiali za 18. rokov od roku 1989. Takzvaní disidenti a tí, ktorí v zákulisí robili všetko, aby socializmus skrachoval, sa vynorili a sami seba pasovali za hrdinov. Vykrikovali a vykrikujú, že socializmus nemohol uspieť, lebo krachovala jeho ekonomika, ale na strane druhej, oni boli tí, ktorí ho rozvracali, rozvracali socialistickú ekonomiku, dokonca dnes sú hrdinovia a žiadajú peniaze za odboj proti socializmu. „To je Logika“! „Rozvracaj, nič a potom vyhlasuj, že to bolo zlé, že to neprospieva a dokonca žiadaj odmenu za to , že si to rozvráti“! Títo klamári a rozvracači socializmu klamali a ovládli masy ľudí v roku 1989 na námestiach a tribúnach, ktorí sa stali hračkou v ich rukách. Dnes tých čo behali po námestiachh už nepotrebujú, svoju roľu zohrali..
Vyzývam Vás : Ste tu a postavte sa hrdo, nenechajte sa zbedačovať vydobyte si svoju dôstojnosť ! Či už o ňu nestojíte? Mládež bola vždy revolučná. To však neznamená, že každá revolúcia je spravodlivá. Pýtam sa, bola revolúcia v roku 1989 spravodlivá? Vy, mladší seniori, čo ste demonštrovali v roku 1989, splnili sa Vám Vaše idei ? Vy, mladí, sa zamyslite ako chcete žiť v budúcnosti. Zamyslite sa hlboko nad mojimi slovami a sami si dajte odpoveď.
O čom bola Charta 77? Pre koho mala význam? Kto prostredníctvom charty získal najviac? Kto je obeťou?...
V rokoch 1969-1970 bolo približne 1 000 funkcionárov KSČ formou vylúčenia z KSČ prevedených do „zálohy“, ktorá bola vytvorená s cieľom použitia v takých situáciách, akými boli založenie Charty 77 a 17. november 1989, ktoré boli projektované ako varianty. Určené osoby emigrovali do zahraničia s poslaním pôsobiť v politickej opozícii so spravodajským určením. Všetky okamžite dostali politický azyl, zamestnanie v exponovaných inštitúciách hostiteľských štátov alebo profesúry. Tieto osoby organizovali v zahraničí malé lobbystické nátlakové skupiny, ktoré si postupne vytvárali kontakty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, zakladali vydavateľstvá, nadácie, organizovali zbierky finančných prostriedkov.... Finančné prostriedky na činnosť Charty 77 pochádzali z rôznych zdrojov: medzinárodného PEN-klubu, financovaného CIA, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie v USA, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli....
Pri založení Charty 77 v jej vyhlásení 1.1.1977 bolo prezentované, že organizácia nechce škodiť komunistickému režimu, ale chce s ním viesť konštruktívny dialóg. Reakcia, ktorú proti Charte 77 rozpútalo ÚV KSČ, bola prekvapujúca, namiesto tvrdého potlačenia aktivít, konanie komunistických predstaviteľov upozorňovalo na existenciu a popularizovalo Chartu pri protikomunisticky zmýšľajúcej verejnosti. Hlavnú úlohu pri propagácii zohrali vysielačky Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC. Napriek tomu, že vydavateľská činnosť Charty bola vzhľadom na platné zákony protizákonná (minimálne § 112 – Trestného zákona: poškodzovanie záujmov republiky v cudzine), nikto nikdy proti vydavateľom nezakročil. Je pritom nevyvrátiteľné, že v prípade záujmu by si ŠTB s takouto skupinou poradila v priebehu maximálne 24 hodín. Nikto na verejnosti by sa nikdy o žiadnej charte nedozvedel.
Prijímanie členov Charty 77 bolo ukončené 17.11.1989, kedy ich počet dosiahol čísla 1 900. Väčšina signatárov vstúpila do Charty 77 zo vzdoru proti režimu bez toho, aby tušila čokoľvek o charaktere a poslaní tejto organizácie. Organizácie, ktorú riadilo približne 70 až 85 ľudí, organizácie pozostávajúcej z príslušníkov niekoľkých rodín navzájom spútaných rodinnými, príbuzenskými a finančnými zväzkami. Jednalo sa najmä o rodiny Havlovcov, Dienstbierovcov, Šabatovcov, Němcovcov, Paloušovcov, Marvanovcov, Hromádkovcov, Rumlovcov, Šternovcov.... Okamžite po „Nežnej revolúcii“ tieto rodiny a ich priatelia zaujali pozície v najvyšších štátnych, diplomatických a hospodárskych funkciách štátu. Celá skupina osôb bola pre túto pozíciu odsúhlasená orgánmi ZSSR, USA a Izraela prostredníctvom ich ŠTB, KGB, CIA a MOSADu.
Zriedkavé odsudzovanie a väznenie členov Charty 77 sa stávalo jednoduchým spôsobom pre obrovskú medzinárodnú propagačnú kampaň, ktorú viedli zahraničné spravodajské služby najmä prostredníctvom vysielačiek „slobody“. Obyvatelia Československa sa takýmto spôsobom zoznamovali s ľuďmi, o ktorých by v prípade absencie takejto reklamy, v novembri 1989 nevedeli absolútne nič. Účelová organizovaná reklama a propaganda z nich urobila hrdinov, mučeníkov, veľkých spisovateľov, mysliteľov, politikov a demokracii oddaných štátnikov.
Samotné riadenie Charty 77 bolo nanajvýš komplikované, pretože muselo zabezpečiť kontrolu tak zo strany USA ako aj KGB. Hlavnou riadiacou osobou v ČSSR od roku 1987 bol vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, ktorý sa priamo podieľal na príprave prevratu.
Deň 17. november 1989 bol vybratý ako najvhodnejší termín, pretože medzinárodný sviatok študentstva zaručoval medzinárodnú odozvu. Zároveň dátum zaručoval, že celá udalosť prebehne pred schôdzkou Gorbačov – Bush na Malte, kde mali mocnosti prerokovať ďalší postup pri riadení zjednotenia Nemecka, ktoré malo jednoznačne mať dopad aj na politický vývoj v Československu.
Príprava manifestácie na rokovaní Pražskej vysokoškolskej rady bola zmanipulovaná aj vďaka účasti Vasiľa Mohoritu. Na základe toho prevažne neupozornení študenti vpochodovali do vopred pripravenej pasce. Dve hodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu bola zastavená premávka električiek v oboch smeroch a Národná trieda bola úplne vyprataná (vyľudnená). Pohotovostné oddiely Národnej bezpečnosti boli v pohotovosti na Mikulandskej a Konyiktskej ulici už tri hodiny pred príchodom sprievodu. Okolo jednej hodiny pred príchodom boli uzamknuté všetky domové brány domov od Perštýna až k Národnému divadlu.
Zásahová čata ÚRNA (Útvar rýchleho nasadenia), bola v treťom pohotovostnom slede (príslušníci boli doma na telefóne), dostala o 10:30 telefonický rozkaz vrátiť sa k útvaru (osem hodín pred nasadením), asi štyri hodiny pred začiatkom manifestácie na Vyšehrade. Po príchode k útvaru bola vyhlásená pohotovosť. Keď čata nastúpila v maskovacích uniformách a maskovacích čiapkach dostala rozkaz nasadiť si červené barety, ktoré sú súčasťou vychádzkovej uniformy. O 11:30 čatu previezli autobusom na Bartolomejskú ulicu na sústredenie. Od 13:45 prebehla inštruktáž trojicou dôstojníkov ŠTB v civile, zameraná na zákrok pri Národnom divadle, čo bolo v čase, keď sa manifestácia vo vzdialenosti asi tri kilometre len začínala. Zásahovej čate na zväčšenom obraze podrobne vysvetlili uzáver pri Národnom divadle, vrátane nasadenia automobilu so zábranami. Čatu inštruovali, že dôstojníci ŠTB im budú ukazovať vytipované osoby v sprievode, ktoré budú z davu vyťahovať a zadržiavať.
V popoludňajších hodinách v piatok 17. novembra 1989 Prahu opustilo kompletné vedenie Charty 77, vrátane svojich rodín. V hlavnom meste zotrval len Uhl, Benda, Němcová. V tom čase totiž existovalo vysoké nebezpečenstvo ich pozatýkania v prípade, ak by sa Hegenbartovi nepodarilo paralyzovať akcie a rozhodnutia väčšiny vedúcich ÚV KSČ a FMV, ktorí neboli so scenárom operácie zoznámení. Už v sobotu dopoludnie sa však všetky kľúčové osoby Charty 77 vrátili naspäť do Prahy. Vrátili sa na základe toho, že v do nedele sa podarilo Hegenbartovi úplne odstrániť nebezpečenstvo zákroku Ľudových milícií, ktoré Jakeš, ako najvyšší predstaviteľ ÚV KSČ, mobilizoval. Hrozil ozbrojený konflikt, pretože Ľudové milície mali v tom čase 150 000 plne vyzbrojených a bojovo naladených príslušníkov.
Operácia si nekládla za cieľ len odstrániť Jakeša, ale zariadiť všeobecný ústup komunistov na vopred pripravených pozíciách. Takmer v tom istom čase (po zatknutí Václava Havla) Hegenbart začal mobilizovať hercov a spevákov na podpisové akcie za jeho prepustenie. Všetci iniciátori boli komunisti. Manifestáciu a neskôr aj organizovanie študentstva riadili výlučne deti prominentných rodičov. 86% týchto študentov, organizátorov malo rodičov vo vysokých funkciách v KSČ, FMV, v diplomatických službách, v kategórii generálnych riaditeľov, vysokoškolských profesorov.... Študenti boli inštruovaní svojimi rodičmi, pričom už od januára 1989 boli vypracované heslá: „Nie sme ako oni!“, „Nechceme násilie!“... a formy ich zverejňovania a šírenia na demonštráciách tak, aby nedochádzalo k fyzickému napádaniu komunistov, čo bola jedna z podmienok dohody o odovzdaní moci. Záruku nad tým prevzali sami komunisti prostredníctvom študentov a OF (Občianskeho fóra).
Koncepcia samotného OF bola dohodnutá približne pol roka pred prevratom a schválil ju osobne Hegenbart. OF oficiálne vzniklo v nedeľu v podvečer a vyhlásil ho Havel v realistickom divadle. Poverení dôstojníci ŠTB na vyhlásenie OF zvážali svojimi súkromnými autami všetkých kľúčových predstaviteľov Charty 77. Uvoľnenie divadiel fingovaním protestných štrajkov organizovala ŠTB prostredníctvom svojich agentov medzi hercami a základnými organizáciami KSČ v divadlách.
Vedenie OF prevzali výhradne kľúčoví členovia Charty 77. Predpokladá sa, že na nasadenie v OF bolo uvoľnených približne 1 100 ľudí z novej databázy KGB.
V rámci dohôd o kontinuite moci komunistickej oligarchie bola činnosť OF od začiatku až k voľbám vedená k likvidácii akejkoľvek potenciálnej opozície, ktorá by mohla vzniknúť. Z tohto dôvodu bolo v období február – apríl 1990 rozbité študentské hnutie a vyradené z akejkoľvek politickej konkurencie. Rôznymi kauzami a aférami boli postupne zdiskreditované KDÚ, Československá strana socialistická, Republikánska strana, Lidová strana a ďalšie.
V polovici roku 1988 bolo o príprave politického prevratu v Československu informovaných 12 ľudí z najvyššieho orgánu KSČ. V októbri 1989 sa tento počet zväčšil na približne 90 ľudí, z ktorých väčšina nebola priamo členmi aparátu ÚV KSČ. Úplná väčšina členov KSČ bola prevratom a stratou svojej moci prekvapená a označila postup svojho vedenia za zradu.
V decembri 1989 boli všetci rozhodujúci funkcionári KSČ, armády, Ľudových milícií a FMV presne informovaní o tom, že udalosti predstavujú len taktickú formu zmien, inou formou v krátkom čase neuskutočniteľných. Latentná pohotovosť všetkých týchto zložiek vrátane armády bola udržiavaná do marca 1990, kedy bola dojednaná zákonná nepostihnuteľnosť zákonom číslo 15/90 z 23.1.1990, ktorý zaručoval KSČ verejnú právnu ochranu, garantovanú novou vládou.
Priebeh „Nežnej revolúcie“ bol jednoznačne vynikajúco pripravený. Priehľadnosť celej akcie mala v očiach verejnosti zastrieť fáma o nevydarenom puči ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal a ktorý využili demokraticky zmýšľajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je nepopierateľné, že keby sovietsky zväz neodmietol akúkoľvek podporu k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Negatívne pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Česka verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra 1989 sa stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie materiály týkajúce sa Charty 77 a ďalších prominentov, boli z FMV (Federálne ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Bečvář - 17. novembra vydal rozkaz nasadiť jednotky ÚRNA) či nehody potencionálnych odporcov (Alexander Dubček).
Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta, je napriek všetkým propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvateľstva ale aj politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Československa. Súčasníci 17. novembra 1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti nevedia takmer nič o „veľkom víťazstve“ ich rovesníkov spred 19 rokov. Nik si predsa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.
Čo dodať na záver. Je zrejmé, že tí ktorí sa nazývajú „víťazmi novembra 89“, nemajú záujem na tom, aby sa národ dozvedel celú pravdu o udalostiach prevratu. Osoby, ktoré prevrat riadili najlepšie vedia prečo je pre nich nevyhnutné tak úporne tajiť skutočnú pravdu o prípravách, o aktéroch príprav, o spolupráci spravodajských služieb, zahraničných sponzoroch, o skutočne sledovaných cieľoch a o tom, ako to celé nakoniec dopadlo. Je zaujímavé, že takmer po 20 rokoch nikomu a to ani Ficovmu SMERU nechýbajú výsledky vyšetrovacej komisie z vyšetrovania novembrových udalostí roku 1989. Jedine, že by „povolané“ osoby tieto závery poznali....
S odstupom rokov môžeme skonštatovať, že spolupráca veľmocí a ich spravodajských služieb na prevratoch v Európe v roku 1989 bola vzorová. Hádky a nedorozumenia začali medzi nimi až vtedy, keď sa korisť začala deliť, odveký problém víťazov.
V rámci víťazstiev sa však vždy zákonite nachádzajú aj porazení. Otáznym ostáva, kedy si títo porazení uvedomia, že bolo podvedený, oklamaní a obratí nielen o majetok, ale aj o dôstojnosť?
V poslednom období sa zdá, že nespokojnosť víťazov sa stupňuje. Žiadne víťazstvo totiž nikdy neuspokojí všetkých riadiacich / architektov. Jedným sa máli a druhý majú ešte hlad. Zdá sa, že táto pažravosť povedie k ďalším konfliktom. Kto tentoraz príde o majetok a dôstojnosť ukáže až čas. A možno sa až potom dozvieme pravdu aj o tom, ako a kým bol podvedený národ Československa v novembri 1989...
Příspěvky
Žádné komentáře:
Okomentovat